DOTYK ZLA

24.

Ráno bolo veľmi chaotické. Moja rodina blúdila po chodbách Erisovho zámku, až kým sa nedostali na raňajky.

 A tam to bolo rovnaké. 

Všetci riešili kam si majú sadnúť a čo si dajú jest. Už ma z nich bolela hlava.

Stáli som s Elor v knižnici a pozorovali sme Boha temnoty, ktorý sa prehraboval v papieroch. Počula som všetky nadávky, ktoré si zašomral a usmievala som sa nad nimi. 

Nakoniec na stôl rozložil starú zaprášenú mapu. Rohy boli trochu skrčené a mapa bola už zažltnutá.

,,Porež si dlaň," povedal mojim smerom a daňami sa oprel o stôl.

,,Prečo?" Nadvihla som obočie.

Na stôl položil malú dýku a prisunul ju bližšie ku mne. ,,Uvidíš."

Dýku som vzala do ruky a porezala som si s ňou dlaň. Moja krv okamžite začala kvapkať na stôl.

Chytil mi porezanú ruku a dal ju nad mapu, aby moja krv kvapkala priamo na ňu.

Na mape sa objavili štyri blikajúce bodky. Každý z nich ukazovala na iné miesto. Jedna z nich bola v Elvenských lesoch. Nevedela som určiť presnú polohu, ale to miesto som poznala. Neďaleko toho sme ako menší jazdili na koňoch.

,,Jazero Utopených duši," povedal Eris a ukázal na blikajúcu guličku. Tá bodka bola medzi stromami ďaleko od Elvenu. Najbližšie bola asi k mestu Odrazov.

,,Blastonské vodopády," ukázala na ďalšiu bodku Eloria.

,,Tie už neexistujú," povedala som a narovnala sa. Bola to pravda. Už je to dlho, čo vodopády prestali tiecť. Ich voda bola tak čistá a priezračná, že to vyzeralo akoby tiekli samotné kryštáli.

Eloria sklonila hlavu k mape a zahľadela na ňu. ,,Sú to Blastonské vodopády. Som si tým istá."

Mykla som plecami. ,,Nie je tam nič. Bola som tam ako menšia. Srdce Blastonu už dávno netečie."

Chcela niečo povedať, ale Eris jej do toho skočil. ,,Tá posledná je neviem kde. Na tom mieste som nikdy nebol, teda myslím, že som tam nebol."

Ani ja som tam nikdy nebola. Bolo to na pustine. V okolí neboli žiadne stromy ani civilizácia. Najbližšie k tomu bolo kráľovstvo Slnečných lúčov, no aj tak to bolo pekne ďaleko.

,,Nemáš nejakú novšiu mapu?" Spýtala som sa Erisa.

,,Ale toto- Och! Už chápem." V rukách sa mu objavil zrolovaný zvitok s pečaťou koruny, cez ktorú prechádza meč a okolo meču bola omotaná ruža.

Elvenská pečať.

,,Odkiaľ to máš?" Zamrmlala som stále hľadiac na pečať. 

Vyplazil mi jazyk, ako malé dieťa a rozprestrel mapu na stôl. Hneď nad tú s bodkami.

Pozrela som na novú mapu a potom na tú starú. Skoro všetko sa zhodovalo až na jednu vec. Na pustinu.

,,Vidíte to? Viete, čo to je?" Ukázala som to iste miesto na terajšej mape. Bolo to čudne zaznačené. Nejakou runou, ktorú som nikdy nevidela.

Eris si s Eloriou vymenili pohľad a potom pozreli na mapu. Pozrela som na nich a povedala: ,,Viem, že to viete."

,,Prepáč Arwen, no toto by malo zostať v tajnosti. Aspoň zatiaľ," ospravedlňujúco na mňa pozrela Eloria.

Aha...Jasné. Ďalšia vec, ktorú mi nechcú povedať. Aké nečakané.

,,A tie označené miesta?" Spýtala som sa napokon.