DOTYK ZLA

10.

Pred nami sa črtal obrys zámku. Obloha nad ním bola zamračená a sem-tam sa na oblohe objavil blesk. Studený vzduch bičoval moje telo. Triasla som sa ako osika. Jediné teplo, ktoré som cítila bolo to jeho. Hneď, ako sme opustili lesy Elvenu som cítila tú zmenu počasia. Nikdy predtým som niečo také nezažila. Celý život žijem v teple. V Elvene nikdy nebola zima. Vždy svietilo slnko, aj keď občas zafúkal chladnejší vietor či občas sa aj vyskytol dážď, no nedalo sa to porovnať s týmto.

,,Kam ma to berieš?" Spýtala som sa. Celú cestu bol ticho. Nepovedal mi kam ideme.

,,K sebe," stroho odpovedal. Stačilo mi to. Pochopila som, že ten strašidelný zámok bol jeho domov.

Zrazu prudko letel dole. Okamžite som zosilnela stisk okolo jeho krku.

,,Ak ma zabiješ budem ťa strašiť až do smrti," zavrčala som mu do ucha a ešte silnejšie sa ho chytila. Bála som sa, že ma pustí a ja sa zabijem. Síce my féri sme nesmrteľný, no zabiť nás môžete ľahko.

Videla som pod nami skalu, ku ktorej sme sa veľmi rýchlo blížili. Celé telo som mala skrehnuté od tej otrasnej zimy. Studený vietor mi prefukoval pyžamo. Nemala som žiadne topánky ani nič, čo by mi vedelo zahriať nohy. Prsty som si už skoro ani necítila!

Eris vletel priamo do otvorených dverí v zámku. Postavil ma na nohy. Celé telo sa mi chvelo od zimy, ktorá tu prevládala. Svojvoľne som sa objala rukami.

,,No, čo, miláčik. Ako si užívaš zmenu počasia?" Posmešne sa ozval za mojím chrbtom. Mala som chuť mu jednu vraziť. Vedel, že mi je zima. Vedel, že mrznem, no aj tak s tým nič neurobil! Nechal ma mrznúť celú cestu. Nechal ma, aby som sa naňho tisla. Mala som sa prezliecť, keď mi to kázal. Nemusela som tu stať a triasť sa od zimy v saténovom pyžamku.

,,Vý-výborne," dostala som zo seba cez drkotajúce zuby. Závidela som mu jeho čierny kabát, ktorý mal na sebe. Muselo mu v ňom byt teplo! Koniec-koncov je to moja chyba, že tu mrznem. Mala som poslúchnuť.

Luskol prstami a predo mnou sa objavili dvaja zelený škriatkovia. Siahali mi sotva po kolená, no aj tak som okamžite zaspätkovala. Nikdy sme medzi sebou nemali dobré vzťahy.

Škriatkovia sa poklonili.

,,Toto sú Alma a Alva," ozval sa Eris. ,,Nemusíš sa ich báť. Neublížia ti."

,,Zaobstarajte jej teplé oblečie a kúpeľ. Nedávajte jej nič, s čím by niekomu mohla ublížil," kývol im hlavou a obe sa okamžite vyparili.

,,Chcem ísť domov," zamračila som sa.

,,To nepôjde, miláčik. Ostaneš tu dokedy to nevyriešim."

Nahnevane som mu pozrela do očí. To bola posledná kvapka. ,,Okamžite ma zober domov!" Strčila som mu do hrude. Ignorovala som to, čo som pri tom dotyku pocítila.

V očiach sa mu nebezpečne zablyslo. ,,Povedal som, že tu zostaneš, a to bolo moje posledné slovo na túto tému."

Pokrútila som hlavou a znova doňho strčila a potom znova až sa opieral o stĺp. ,,Čomu si nerozumel? Zober ma naspäť! Ja tu byť nechcem! Nechcem tu byť s tebou!" Pichla som mu prstom do hrude. ,,Chcem mať od teba pokoj." Posledné slova som takmer vzlykla. Naozaj som tu nechcela s ním byt. Nič o ňom neviem a, keď sa spýtam nič mi nepovie. Čo ak ma bude chcieť zabiť alebo využiť?

,,Povedal som nie!" Vykríkol tak mocne až som poctila otras celého zámku. Prekvapene som rozšírila oči. Ako to...

Eris si zložil tvár do dlaní skĺzol dole na zem. Chvíľu som si myslela, že začne plakať, no nestalo sa. Len tam sedel s tvárou v dlaniach.

,,Eris?" Oslovila som ho jemne.

,,Ticho," zašepkal a ani sa nepohol. Prišlo mi ho ľúto. Potlačila som akékoľvek sympatie, ktoré by som k nemu mohla prejaviť.

,,Arwen," oslovil ma chrapľavo. ,,Na nejakú dobu tu budeš musieť zostať. Si v ohrození a aj celá tvoja rodina. Iba tu ťa dokážem ochrániť pred nebezpečenstvom, ktoré na teba čaká. Sľubujem, že hneď, ako to vyriešim ťa vezmem domov," zdvihol ku mne pohľad. Jeho fialové oči boli teraz viac čierne.

,,Je mi zima," zamrmlala som. Nepovedala som to len kvôli tomu, že som sa už na tú tému nechcela baviť ale aj preto, že som nikdy zimu nezažila. A ku všetkému som tu stála v krátkych kraťasoch a úplne bosá. Nikdy som nenavštívila Severné kráľovstvo, kde bola zima skrz na skrz. No už teraz viem, že by som tú zimu neprežila.

Eris okamžite vstal zo zeme a rozopol si čierny kabát. ,,Toto ťa aspoň trochu zahreje." Prehodil mi ho cez ramená. Váha kabáta ma skoro zhodila na zem. Bol ťažký, no teplý.

,,Ďakujem," slabo som sa naňho usmiala.

,,Arwen, chcem, aby si sa tu cítila ako doma. Môžeš ísť kdekoľvek len nie mimo zámok, do podzemných tunelov a do mojej pracovne bez toho, aby som o tom vedel. Môžeš si vyžiadať čokoľvek a ja ti to splním. Chcem len od teba, aby si nikomu neublížila a nesprávala sa ku mne ako k nepriateľovi. Nemusíš ma mať rada, ale bolo by fajn, keby si sa ku mne správala ako k rovnocennému a nie nejakej špine na podlahe. Nechcem ti ublížiť, Arw. Bol by som rád ak ani ty mne."

Pozrela som mu priamo do očí. ,,Pokúsim sa k tebe správať ako k rovnocennému. Sľubujem, že neublížim nikomu v tomto zámku pokiaľ to nebude v rámci sebaobrany. Chcem mať pri sebe jednu dýku a druhu chcem mať v nočnom šuplíku a chcem od teba odpovede." Kabát som si pritiahla ešte viac k telu ako predtým.

Prikývol. ,,Počkám ťa o dve hodiny v jedálni. Najeme sa a odpoviem ti na pár otázok." Luskol prstami a opäť sa tu objavili Alma s Alvou. Na tvárach mali úsmev, vďaka ktorému odhaľovali svoje desivé špicaté zuby ako ihly. Pri pohľade na ne som nahlas preglgla. Nechcela by som pocítiť ostrosť ich zubov na sebe.

Eris mi venoval pohľad a potom pozrel na škriatok a vyparil sa. Ešte chvíľu som pozerala na miesto, kde pred pár sekundami bol.

,,Poďte za nami, pani moja," ozvala sa jedna z nich. Gaštanové vlasy mala zapletené do dvoch vrkočov a v nich mala drobné kvietky.

Bez slova som sa ich rozhodla nasledovať. Erisov kabát som ťahala po chladnej podlahe, ktorý dokonale slúžil ako metla. Nezabudla som prejsť po tých najzaprášenejších miestach, aké som videla. No, čo? Aspoň tu bude mať čisto. Poďakovať mi môže aj neskôr.

Rozhliadala som sa po okolím. Nikde na stenách nebol ani jediný obraz či gobelín. Bola tam len pavučina a aj to len zriedka. Jediná farba, ktorá tu bola bol vínovočervený koberec na schodoch. Nikde neboli žiadne kvety. Nebolo tu nič. Všetko to tu vyzeralo tak pochmúrne. Nepáčilo sa mi to.

,,Prečo to tu je také...depresívne?" Spýtala som sa dvoch škriatkov pred sebou. Celú cestu na mňa nepozreli za, čo som bola rada.

,,Nie je to depresívne. Náš pán si skrátka moc nepotrpí na dekoráciách," odpovedala mi druhá, ktorá mala červené vlasy zviazané v drdole. Vo vlasoch mala pár sponiek, kde boli farebné kryštály.

,,Aha," stroho som odpovedala a už som nepýtala žiadne otázky. Prestala som sa radšej aj obzerať. Zo všetkého som mala divný pocit.

Prešla som cez čierne tmavé dvere priamo do svojej komnaty. Zostala som príjemne prekvapená. Farby mojej izby neboli také deprimujúce. Všetko bolo ladené do modrej a bielej. Steny boli vymaľované na bielo. Obliečky na posteli boli nebesky modré. Okrem toho tu bola skriňa na oblečenie, písací stôl, jedno kreslo a polička s knihami.

Hlavu som vyvrátila dohora.

Ústa som naprázdno otvorila. Na strope bolo namaľované nočné mesto. Obloha nad mestom bola plná žiarivých hviezd a mesiac dominantne svietil. Nikdy som nič podobné nevidela. Vyzeralo to tak reálne až som mala pocit, že sa na tu krásnu pozerám priamo. Akoby som tam stála.

Nebol tu žiaden luster ani nič. Miesto toho tu bolo obrovské okno, ktoré mi poskytovalo dostatok svetla, ktoré som potrebovala.