Keď očakávania
predbehnú
splnené perspektívy,
tak čudujeme sa,
čo sme to urobili.
Čo sme si to urobili?
A prečo sebe?
Keď pokazili
sme prirodzené plynutie
časov nevyspytateľných
iba tým,
že tešili sme sa na film,
čo realitou nemohol nikdy byť.
Lebo nebolo by kín,
kde premietalo by sa
a nebolo by s kým
tam ísť,
lebo iridescencia
pre každého rozdielna
je substancia vnímania
vysnívaného
nesplneného.
Jej tvorca je romantik.
Chce nás prekvapiť
a prinútiť
žiť v prítomnej neistote,
v úplnej banalite
nezapamätania hodných mihov
sveta, svetla,
tieňa dňa.
Tak veľmi záľudná
je naivita.
A tekuté odkazy
na tvári,
čo myslela si,
že bude šťastná
sú smútkom obalené
nádeje odbavené.
Ťažko sa znáša,
že nie všetko je tak,
ako by sme chceli my.
Ale iridescenciou prekliaty
tón mláky sklamania
ukončuje pátrania
po kráse
odohratého príbehu
prázdneho kina.
Ten, kto pozrel by si
inscenáciu prekazenia
iridescencie
je zložitý
v každom ročnom období.
Ten odborník
na to, čo pre nás je dobré,
hoci my sami vieme,
čo je to najlepšie.
A utečie,
bez ohľadu na to,
akým názorom
mu prepáčime.
Nemusí to byť
najkrajší čas roku,
ak život to tak raz chce.
Nemusíš oživovať sochu,
ktorej účel má byť v nehybne
neplynúcej nude.
Nemusíš nútiť
srdce, aby otváralo dvere
na počkanie.
Nie si pri poslednom súde.
Nemusíš noc prehovárať
nech zmení sa na svitanie.
Nemusíš musieť na počkanie.
Keď očakávania
predbehnú splnené perspektívy,
tak čudujeme sa,
čo sme to urobili.
Čo sme si to urobili?
Keď prinútili
sme sa v odsúdení
veriť aritmetike,
čo sa mení
ako program kín.
A prestali vidieť odrazy
dúhy v kvapaline,
ktorá nebola v pláne
v žití,
čo režisér Život premenil.
(18:27)
ESTÁS LEYENDO
Presne pre ne sme
PoesíaPoézia zaobaluje život do pekných slov aj keď je plná nezmyslov. Pýta sa na slobodu, tomu, kto v šuflíku ju väzní, a predsa si ju nikto neprivlastní. Prídeme do istého bodu, kedy potrebujeme únik ako ona. A prichytení v noci čítame ten zlomok preží...
