Presne pre ne sme

súčet hviezd

Noci boli stvorené
pre cenné povedané
slová
na jazyku zaseknuté,
pri západe slnka uviaznuté.
Vzniknuté pre
prítmie
a prímerie
nočných bdení.
V nechuti nechať na seba svietiť
iné svetlá
pri sebaodhalení.

Postačí jedna hviezda
a to, že sme unavení
a nespavosť si zaumieni
zopár nočných zastavení.

Priznania slovné
dostali povolenie
na výlet za tým,
kto pochopí
ich.

A počítaním hviezd
na nebi
sa upokojí
ten, čo povedať
chce,že nesvieti
lampa príliš skorých
dlhých rán,
keď na svet má byť sám.

Noci boli stvorené,
aby pokoj prázdnych ulíc
zachránil nepokojných
nevediacich
ako
so životom flirtovať.

A súčet hviezd
na nebi,
keď
neveriaci uverí,
že existuje nádej,
ak v nej sa nájde.

Hviezdy sú dve.

Koľko ich ešte je?
Netušíš.
Ako môžeš spávať,
keď nemáš počet
na počesť stvoriteľa
svietiacich pripomienok,
že sme tam bezvýhradne malí ?

A všetko, čo sme mali
nemusíme,
nevlastníme.

Lebo posledné chvíle
poslednej noci
našich existenciálnych kríz
už neuvidíme koľko je hviezd.
Už nespatríme ranný svet,
lebo nutnosť je odísť.

Hviezdy sú tri.

A na čom vlastne záleží?
Keď človek leží
naposledy v stvorenej noci.

Na čom človek leží,
aby prežil?
Kde je skrytý?

Hviezdy sú štyri.

Noci boli stvorené
na dozvedenie sa toho,
ako nevieme.

A všetky maniere
svojrázneho mesiaca
na oblohe medzi
neznámym počtom tajomstiev
ti napovie,
že skoré rána
dávajúce zbohom noci
sú dôkazy,
že všetko raz končí.
Aj rozhovory,
ktoré nikdy nemajú repete.

Je ich päť
a pribúdaním
pripomínajú
že nič nevieme.

A že na tom nezáleží,
keď spokojné máš svedomie
a vyriešené trápenie,
že si zažil
súhru viet
a dialógy o tom,
čo cez ústa ti počas
slnka nejde von.

Hviezd je šesť.

Keď povedané
bolo zbohom
nahliadnutím na cestu minulosti,
čo galaxiami putuje.

Vtedy nechceme deň
a začína byť ich sedem.

Všetko raz prejde.
Ale zostane ti pocit,
aký si venoval noci,
ktorá vždy mohla byť tvojou poslednou.

Záverečnou možnosťou
byť s otázkou nevedenia
dostatočne dlho
a intenzívne.
Krátiť si chvíle
vedomého prúdu
priznaní
do nespočítateľných svitaní.

Koľko ich je?
Hviezd a dní do smrti?
Nocí a rán?
Pohladení a rán?

Prečo aspoň obdeň
nemáme v nespavosti
dosť zlosti
na úvahy v tme?

Je ich osem
a nepodľahli hmle.

Skoré rána ešte trvajú
a nemusíš mať strach.
Ešte je čas
začať počítať.
Nazbierať si do očí hviezdy,
ktoré máš
tak rád.

Preveď
ma tajomstvami,
čo ráno by neunieslo.

Hviezd je deväť.

Na svete je miesto
univerzálne.
V tráve.
Pohľadom hore
k oblohe
oberať plody myslenia
neskoré,
ale zrelé.

Majú to v mene,
hviezdy vedia
a nehodlajú sa vzdať
ani keď zvoní prvý budík
otrokom systému.

Je ich desať
a blížia sa k záveru.

Dostali povolenie
na výlet za tým,
kto pochopí
aspoň
ich
ak seba nie.

Prečo ich je tak málo?
Prečo nedajú patričnú spásu?

Ich počet tiahne na jedenástku.

Odpovede ráno
narúša pokaždé.
Stačí zaspať
a všetko prekrásne
v uplynulej noci uviazne.

Je náročné
mať nočné,
ktorých náplňou
je inventúra svetla,
ktoré v danej chvíli
aj tak svieti inak,
lebo sú len prízrak
oneskorený.

Popletení.
To je priznanie
pod lampou mesačnou.

Vydržíme krátko.
Tu na svete.
Tu v súčte
a praktikovaní
čísel na nádej oblohe patriacej.

Je ich viacej.
A nezáleží na tom koľko
ich spočítame.

Lebo osem hodín si poležíme
pod nimi
a dostaneme
zaplatené pocitom,
že odžitý
je dobre život vtedy,
keď sme aspoň raz v ňom
ponocovali
bdelý.

(17:42)