Warrior (Zayn Malik - SK)

36. kapitola

Ďalšia časť :) tešíte sa? :D užite si ju lebo najbližšie 3-4 dni nebude časť keďže robím a časti mi nejako došli :D dúfam, že sa vám bude páčiť :) a bola by som rada ak by ste mi do komentárov napísali svoj názor :) bolo by fajn keby obsahoval aj viac ako tri slová :D :D ale ja som vďačná za všetko :P len mi napíšte čo si myslíte ako to bude pokračovať, či budú už len za dobré alebo sa niečo pokazí alebo mi napíšte čo chcete aby sa stalo ;)

Keď sme prišli na hotel, Sophia sa osprchovala a ľahla do postele. Ja som zapol film čo si ona vybrala a ľahol ku nej. Držala si odo mňa odstup, väčší ako som predpokladal a keď o pol hodiny neskôr zaspala, dúfal som, že sa prevalí ku mne. Nestalo sa. Ležala na svojej strane posteli a ani sa nepohla.

Postavil som sa teda z postele a prešiel na balkón kde som si zapálil. Nechápal som čo to so mnou je , ale vedel som, že to musím skončiť hneď v zárodku. V mojej dutej hlave teda skrsol skvostný nápad. Vedel som, že Sophii sa tak zhnusím a ona sa zhnusí mne. Aspoň som v to dúfal.

Stál som na balkóne, už bez cigarety a rozvíjal svoj plán do dokonalosti.

SOPHIA

Zobudila som sa a okamžite pozrela na hodinky.

„Ideme?" ozval sa z balkóna Zayn.

„Jasné, len sa prezlečiem" pretrela som si oči a postavila sa z postele. Z kufra som si vzala pohodlné vzorované legíny a dlhšie tričko. Prešla som do kúpeľne kde som si opláchla tvár a prezliekla sa.

„Ešte mikina" podal mi ju Zayn keď som vyšla von. S úsmevom som si ju od neho zobrala a natiahla ju na seba. Dnešný deň mi pripadal ako z rozprávky. Bola som šťastná a priala si, aby to trvalo naveky.

So Zaynom po boku som prešla k výťahom a čakala kedy príde. Usmievala som sa ako pripečená.

„Čo sa tak usmievaš?" opýtal sa ma.

„Som šťastná" priznala som.

„Máš krásny úsmev" žmurkol na mňa a ja som sa znova rozpustila od šťastia.

„Ďakujem" zašepkala som a nastúpila do výťahu. Zayn nastúpil hneď za mnou aj s mojím kufrom. Keď sme sa zviezli dole, Zayn nás odhlásil z hotela a spolu sme vyšli von.

Pred hotelom nebolo veľa ľudí, len pár fanúšikov.

„Zaaaayn, podpíšeš sa nám?" pišťali ako zmyslov zbavené.

„Samozrejme" zasmial sa „Hodím dozadu kufor a venujem sa vám."

Kráčala som za ním so sklonenou hlavou a dúfala, že si ma nikto nevšimne. Nevydalo.

„Hej, to nie je jeho manželka? Sophia?" zvrieskla ďalšia.

„Piki" zašepkala som a s hraným úsmevom zdvihla hlavu.

„Odfoť sa s nami" prosíkali.

„Choď a ja zaťiaľ hodím tvoj kufor dozadu" odobril mi Zayn a mne neostávalo nič iné len ho poslúchnuť. Otočila som sa teda k tým dievčatám.

„Tak poďte" zasmiala som sa „Ale dávajte pozor, prosím" chytila som si bruško a v ich tvárach sa rozhostilo niečo čo som ešte nevidela. Bola to zmes šťastia, radosti a ľútosti. Nechápala som čo to má znamenať, ale dúfala som, že im nenapadne robiť niečo čo mi bude nepríjemné.

„Bude to dievčatko?" opýtala sa jedna z nich.

„Alebo chlapec?" zasmiala sa druhá.

„Zatiaľ to nevieme" zasmial sa Zayn a chytil ma okolo pása. Pozrela som na neho zdola a mimovoľne sa usmiala.

Dievčatá boli zlaté a ohľaduplné. Chceli sa dotknúť môjho bruška. Mala som pocit, že čakajú, že začne kopať, ale to vo štvrtom mesiaci nie je možné. Nechcela som im však kaziť radosť a tak som držala jazyk za zubami.

Po tom čo sa s nimi odfotil aj sám Zayn sme nasadli do auta a vyrazili na dlhú cestu.

„Sú milé" poznamenala som po chvíľke ticha.

„Hej, občas" pritakal mi.

„Je ti niečo Zayn?" opýtala som sa začudovane.

„Čo by mi bolo?" pozrel na mňa prekvapene.

„Sleduj cestu. Neviem, zdáš sa mi...iný. Od kedy som sa zobudila si nejaký zamyslený a usmievaš sa nasilu" priznala som.

„Iný?" usmial sa na mňa a položil mi ruku na koleno „Všetko je okay, neboj sa."

Hodila som rýchli pohľad na jeho ruku a on ju hneď stiahol a znova sledoval cestu.

„Písala si doktorke?" opýtal sa ma odrazu.

„Zabudla som" zahabkala som.

„Sprdla ma ako malého chlapca keď som s ňou naposledy rozprával a ty jej zabudneš napísať?" vytreštil oči.

„Hneď jej napíšem" snažila som sa zachrániť situáciu. Vytiahla som mobil a vyťukala sms, že som v poriadku. Skoro obratom mi zvonil mobil.

Prosím?

Sophia? Včera si sa neozvala. Prečo?

Zabudla som, prepáčte.

Ako si mohla zabudnúť? Čakala som aspoň správu.

Ja viem a mrzí ma to, ale bola som strašné unavená a začalo mi byť zle, tak som zabudla.

Začali ti ranné nevoľnosti?

Bohužiaľ.

Začali nejako neskoro. Je ti veľmi zle?

Ako kedy. Väčšinou som len unavená, ale pobyt na čerstvom vzduchu mi vždy pomôže.

To som rada, aspoň niečo. A čo Zayn? Nevolal mi.

Nepovedala som mu, že má.

Sophia...

Nechcela som mu to hovoriť. Máme prímerie a už je to okay.

Určite?

Stopercentne.

Zajtra mi voláš!

Posnažím sa.

Sophia...nehnevaj ma!

Dobre, dobre zavolám ak nezabudnem.

Snaž sa nezabudnúť. Opatruj sa.

Ďakujem, dovidenia.

Zložila som a hodila pohľadom po Zaynovi.

„Čo si mi nepovedala?" opýtal sa.

„Že jej máš zavolať aby ti vynadala" mykla som ramenami. Otočil hlavu ku mne a zdvihol obočie „Dozvedela sa, že som bola v nemocnici a aj to za akých okolností som tam skončila" vysvetlila som.

„Mala si mi to povedať. Zavolal by som jej" nadhodil vyčítavo.

„Kričala by a razantne by ťa upozornila, že to viac nemáš robiť" rozhodila som rukami.

„Zaslúžil som si to" stíšil hlas.

„Prestaň, podstatné je, že už je všetko v poriadku" chytila som ho za ruku. Na chvíľu zaspätkoval a zahľadel sa na moju ruku. Dych sa mu viditeľne zrýchlil a bol v rozpakoch.

„Toto nie je dobrý nápad" zašepkal si akoby sám pre seba.

„Čo nie je dobrý nápad?" vyzvedala som.

„Nechaj to tak" zavrčal mimovoľne a ja som sa stiahla. A to doslova. Zatlačila som sa do sedadla a dúfala, že ma skryje.