Warrior (Zayn Malik - SK)

59. kapitola

Na začiatok chcem popriať všetko najlepšie k narodeninám tomu najlepšiemu fanúšikovi na svete :-* si proste najtop, som za teba neskutočne vďačná :) všetko najlepšie, uži si narodeniny a túto super extra sladkú časť ( teda, tak sladkú ako to za daných okolností išlo :D ) :3 a vy ostatní jej poďakujte, že tu tá časť je lebo podmienka nebola splnená :P nabudúce vás to neminie :D hlavne komentujte, hádžte hviezdičky a ja budem spokojná :3 príjemné čítanie :-*

Celú cestu som na neho kričala aby zastavil a nechal ma ísť, ale on akoby bol hluchý a slepý. Nepočúval ma, neodpovedal mi, len sa hnal ulicami bohvie kam. Keď som prišla na to, že krikom nevyriešim absolútne nič, prestala som. Zatvorila som oči a túžila byť niekde úplne inde. S povzdychom som oči znova otvorila a zahľadela sa von z okna. Míňali sme budovy, parky, detské ihriská a mne sa to začalo všetko zlievať dokopy. Zayn zastavil až pred veľkým domom, ktorý sa nachádzal na opačnej strane Londýna ako žil Harry. Dom sa mi už na prvý pohľad páčil. Vedela by som si predstaviť, že tu žijem, napadlo ma. Rýchlo som túto myšlienku zahnala. Nemohla som si dovoliť myslieť na také veci. Hrozilo nebezpečenstvo zosypania sa.

Nemala som pri sebe absolútne nič. Všetky veci ostali u Harryho a môj mobil v aute. Keď ma nenájde vonku bude šalieť a keď zistí, že nemám ani mobil nastane peklo na zemi. Zayn si absolútne nič neuvedomoval. Harry ma potreboval ako ešte nikdy a ja som videla príležitosť ako mu oplatiť všetky tie dni, ktoré strávil mojou ochranou.

Zayn vystúpil z auta a otvoril mi dvere. „Vystúp" konečne sa ozval. Zachmúrila som sa na neho, ale vystúpila. Bez slova som ho nasledovala do domu. Nechal ma ísť prvú a zavrel za nami dvere. Prvý pohľad na interiér mi vyrazil dych. Nebolo v ňom nič. Absolútne nič. Bol prázdny a každé vyslovené slovo sa odrážalo od stien. „Chcel som aby si ho zariadila sama" ozval sa za mnou smutne Zayn. Srdce mi pukalo keď som ho počula hovoriť tým hlasom. Nechcela som sa otočiť a pozrieť mu do očí. Chcela som odísť. „Poď za mnou" obišiel ma a vkročil hlbšie do domu. Nasledovala som ho. Nie preto aby som mu vyhovela, ale z čírej zvedavosti. Chcela som vedieť či všetky izby sú tak prázdne a smutné.

Po pár krokoch sa predo mnou rozľahol nenormálne prázdny priestor a rovno oproti mne boli schody, ktoré viedli na ďalšie poschodie. Zayn stúpil na prvý schod a obzrel sa, aby sa uistil, že kráčam za ním. Súhlasne prikývol a pokračoval v ceste. Nasledovala som ho do jednej z izieb, ktorá bola jediná ako tak zariadená. Na zemi bol položený matrac a pár kufrov položených pri okne. „Musíme sa porozprávať."

„Nechcem sa s tebou rozprávať, chcem ísť naspäť k Harrymu" vystrčila som bojovne hlavu.

Nesúhlasne pokrútil hlavou. „Nepustím ťa za ním. Nevieš čoho je schopný" Zayn podišiel ku mne a smutne na mňa pozrel.

„Vyhodil si ho zo skupiny" rozhodila som rukami. „Ako mi môžeš povedať, že neviem čoho je schopný? Pomohol mi keď si tu ty nebol."

„Robí to lebo ťa chce dostať do postele" zvýšil mierne hlas, ale ovládal sa.

Vyvalila som na neho oči. „Čo?"

„Počula si. Sophia, ver mi" chytil mi ruky do svojich. Okamžite som si ich vytrhla a otočila sa mu chrbtom.

„Neverím ti, Zayn" pokrútila som hlavou.

„Potvrdia ti to aj ostatní chalani" trval na svojom.