Warrior (Zayn Malik - SK)

2. kapitola

Ďakujem za pár hodnotenia a jeden komentár :) aj keď slabo ale potešilo ma to :) Prosím komentujte a hodnotte :3

Ako každé ráno hneď ako som sa zobudila, dala som si rýchlu sprchu a natiahla na seba prvé čo mi prišlo pod ruku. Dnes malo to šťastie byť vytiahnutým: svetlé rifle s veľkými dierami na kolenách, sivá mikina so žltým čudom uprostred a žlté tenisky, ktoré som len doladila aby bolo. Potom som vyšla z izba a v kuchyni si rozložila skice. Veľmi rada maľujem a rada by som sa tomu venovala aj v budúcnosti, ale najprv si musím našetriť peniaze na výšku. Momentálne si zarábam pri jednej staršej pani, ktorá vedie kurzy maľovania pre deti. Páči sa mi to tam, pracujem tam už skoro rok. Najprv som začínala len niečo ako sekretárka ale teraz ma už nechá aj pracovať s deťmi. Deti mám rada takže v tom problém nie je. V podstate v tej malej budove nemám problém s ničím.

Dnes budem v ateliéry sama, pretože Pani Whelan má nejaké neodkladné súkromné záležitosti. Prvýkrát ma tam nechá úplne samú, snáď to nijako nepokašlem, lebo ak áno budem mať, v tom lepšom prípade, dosť veľký problém a čo sa týka toho horšieho prípadu, no o tom radšej ani nerozmýšľam. Mohlo by to dopadnúť naozaj katastrofálne, čo bolo u mňa síce zvykom ale teraz som si to naozaj nemohla dovoliť. Musím si tu prácu udržať za každú cenu.

Hneď ako boli všetky skice presne poukladané na svojom mieste, sadla som si za stôl a len tak som si čarbala čo ma prvé napadlo. Stihla som si načarbať len náčrt jedného nového obrazu keď som začula ako sa do kuchyne valí Lottie s Liamom. Toto bolo prvýkrát čo u nás Liam spal a ďalší krát kedy sa mi nepodarilo vyhnúť Lottie.

„Dobre ráno" pozdravili ma jednohlasne a zasmiali sa.

„Čau" odzdravila som sa a ďalej sa venovala skiciam.

„Čo to robíš?" podišiel ku mne Liam a chytil jednu z mojich skíc do rúk.

„Hľadám poklad" odpovedala som mu ironicky.

„Sophia nebuď protivná" napomínala ma Lottie ako malé neposedné dieťa.

„Prepáč, ja už aj tak odchádzam" pozrela som na ňu a postavila sa. Vytrhla som Liamovi skicu z rúk a ďalej si zbierala svoje veci. V kuchyni som bola ledva hodinku a už som z nej musela vypadnúť lebo slečna Evans si sem musí vodiť opice.

Keď som si ich pozbierala odišla som do svojej izby a zavrela za sebou dvere. Nemala som chuť ich vidieť. Nemám nič proti Liamovi ale vadí mi, že je z tej skupiny. Viem, nemala by som ich odsudzovať ale ja to inak neviem a hlavne teraz pri nich a po včerajšku.

Odložila som si skice do veľkého čiernu obalu, ktorý som položila vedľa skrine a hneď potom som sa ako vždy rozvalila na posteľ. Po desiatich minútach mi niekto zaklopal na dvere.

„Áno?" ozvala som sa.

„Môžem?" dnu nakukli Lottiene smutné hnedé oči.

„Poď" mierne som kývla hlavou. Opatrne vošla do izby a zavrela za sebou dvere. Ľahla si vedľa mňa a hlavu otočila tak aby na mňa dovidela.

„Prečo si taká?" začala opatrne.

„Ja neviem" otočila som hlavu k nej.

„Ty sa ani len nesnažíš. Vieš ako som sa včera cítila?" posadila som sa na posteli a nohy si pritiahla k brade.

„Ja viem, prepáč a rada by som to nejako odčinila" hodila som na ňu smutný face. Vedela som, že sa tomuto rozhovoru nevyhnem a ani jej výčitkám ale chcela som to čo najviac oddialiť. Celú noc, až kým som nezaspala, som premýšľala ako by som to celé mohla napraviť a napadal ma len jeden jediný spôsob. Vedela som, že s tým bude nadmieru spokojná. Horšie však bolo, že ako veľmi som sa snažila nemohla som byť spokojná aj ja. Chcela som aby bola šťastná ale spoznať ich som nedokázala.

Nakoniec ma aj tak nič lepšie nenapadlo a musela som urobiť ten najväčší ústupok akého som len bola schopná.

„A ako?" pozrela na mňa sklamane. Neznášam keď sa tak na mňa pozerá. Vtedy viem, že som to riadne prehnala.

„Pozvi ich dnes k nám a ja budem milá" navrhla som so sklopeným pohľadom.

„Myslíš to vážne?" rozžiarili sa jej oči.

„Smrteľne" zasmiala som sa a ona sa mi hodila okolo krku až sme sa spolu prevrátili na posteľ. Obe sme vybuchli do nekontrolovateľného smiechu „Dobre, zlez zo mňa" smiala som sa a snažila sa ju zo seba zhodiť.

„Tak strašne som dúfala, že to povieš a teraz keď je to realitou nemôžem uveriť, že si urobila až taký ústupok" pozrela na mňa s iskričkami v očiach.

„Mám ťa rada Lottie a nechcem aby sme sa hádali len preto lebo ja som tvrdohlavá a odmietam spoznať tvojho priateľa aj s jeho kamarátmi" vysúkala som zo seba nakoniec.

„Za toto ťa milujem" znova sa mi hodila okolo krku.

„No veď prečo iné by si ma ty mohla ešte milovať, keď nerátame to, že som ti poskytla strechu nad hlavou a kopu iných vecí" zasmiala som sa.

„O tomto sa nebudeme baviť a idem to okamžite povedať Liamovi, bude sa neskutočne tešiť" skákala od radosti. Tak rada ju vidím šťastnú. Postavila sa z mojej postele a rozbehla dole za Liamom. Na chodbe som počula buchot a potom zapišťanie.

S úsmevom na tvári som hodila rýchly pohľad na hodinky, bolo 10. Mala by som už vyraziť, napadlo ma.

Vytiahla som si teda menšiu kabelku cez plece a nahádzala ho nej všetky potrebné veci, od kľúčov od domu, cez mobil až k papierom, ktoré som bohužiaľ musela stále vláčiť so sebou. Potom som si tašku prehodila cez plece a vyšla do obývačky .

„Ahoj Lottie" objala som ju keď som ju stretla v predsieni. Liama som však nikdy nevidela.

„Ahoj" usmievala sa na mňa ako slniečko. Po ceste k dverám sa odniekiaľ vynoril aj Liama. Pozrela som na neho a zasmiala sa.

„Ahoj Liam, vidíme sa večer" žmurkla som a so smiechom vyšla z bytu. Ten jeho face akože ΄ČO?΄ keď som na neho žmurkla...tak na tom sa budem ešte dlho zabávať.