Warrior (Zayn Malik - SK)

66.kapitola

V prvej chvíli som nevedela kde sa nachádzam, ale keď som uvidela infúziu došlo mi, že som v nemocnici. Opatrne som otočila hlavu a moje oči sa stretli so Zaynovimi. Pokúsila som sa na neho usmiať, ale nešlo to. „Čo sa stalo?" zachripela som.

„Odpadla si" zašepkal. V jeho pohľade som zbadala bolesť, neskutočnú bolesť. Premkol ma strach. Rýchlo som zdvihla ruku a položila si ju na brucho. Bolo ploche. Vyplašene som hľadela na Zayna. „Upokoj sa" sadol si vedľa mňa na posteľ, chytil ma za ruku a silno ju stisol. „Odpočívaj."

Ako na povel som zatvorila oči a znova upadla do spánku.

Keď som sa znova zobudila cítila som sa lepšie. Infúzia mi už do tela nekvapkala a bola som dosť silná na to, aby som si dokázal sama sadnúť. Na izbe som bola sama, dokonca ani Zayn pri mne nebol. Opatrne som si sadla a porozhliadla sa okolo seba. Vyzeralo to tam strašne, ja som sa cítila strašne. Biele steny okolo mňa zívali prázdnou a ja...bola som prázdna.

Ruku som si položila na brucho. Bolo úplne ploché. Postavila som sa z postele a vyhrnula si tričko vyššie. Sklopila som pohľad a zahľadela sa na jazvu, ktorá sa tiahla zospodu až tesne pod prsia. Prechádzala som si po nej prstom keď sa dvere otvorili a zjavil sa v nich Zayn v závese s doktorom. „Čo to robíte?" ozval sa hrubý hlas doktora. Tričko som pustila a sadla si na posteľ.

„Kde je maličká? Je v poriadku?" opýtala som sa.

„Miláčik..." začal Zayn a doktor mu položil ruku na plece. Zayn sa stiahol a mne stiahlo žalúdok.

„Čo sa stalo? Kde je moje dievčatko?" pozrela som zúfalo na doktora. Ten sa zhlboka nadýchol a spustil.

„Je mi to veľmi ľúto, pani Malik. Nedalo sa nič robiť" pozrel na mňa odhodlane.

„O čom to hovoríte?" zasekla som sa. „Chcem vidieť svoje dieťa."

„To nebude možné. Pred pár hodinami zomrelo" uviedol na pravú mieru. Ak by som nesedela, nohy by sa mi podlomili a ja by som padla na zem ako mech zemiakov. Tak som len vytreštila oči a snažila sa prijať jeho slová. Pozrela som na Zayna a v jeho pohľade rozoznala tú bolesť čo tam bola aj pred tým.

„To nemôže byť pravda" postavila som sa. „Chcem vidieť svoje dieťa" skríkla som.

Pristúpil ku mne Zayn a chytil moju tvar do rúk. „Naše dievčatko je mŕtve" povedal jasne. Artikuloval a snažil sa aby som to vstrebala čo najrýchlejšie.

Vytrhla som sa mu a udrela ho. V očiach ma zaštípali slzy. „Vypadni" precedila som pomedzi zuby. „Je to tvoja vina" znova som ho udrela a teraz už o čosi silnejšie. Nebránil sa. Vedel, že to nemá význam.

„Nie je to chyba nikoho" zamiešal sa do toho doktor. „Začali ste rodiť, ale dieťatko bolo príliš maličké a slabé aby to dokázalo a..."

„Buďte ticho! Nechcem to počúvať!" kričala som hystericky. Zapchávala som si uši a krútila hlavou.

„Sophia..." pristúpil ku mne znova Zayn a snažil sa ma objať.

„Nepribližuj sa ku mne. Všetko je to tvoja vína. Zabil si mi dieťa. Nebyť tvojho stupidného nápadu ukázať mi čo je Harry zač všetko by bolo inak" plakala som. „Zabil si ju."

„Sophia" pozrel na mňa smutne a po lícach sa mu skotúľali slzy.

„Nechaj ma!" zosypala som sa na dlážku a plakala. Plakala som tak veľmi a Zayn tam len stál a pozeral na mňa. Po chvíľke sa zohol a zobral ma na ruky. Uložil ma do postele a ľahol si vedľa mňa. „Choď preč" odtláčala som ho od seba.