Warrior (Zayn Malik - SK)

44. kapitola

V prvom rade sa chcem ospravedlniť za dĺžku časti :) je kratšia ako ostatné a zrejme tiež bude o ničom pretože som ju písala keď mi nebolo dvakrát najlepšie :) ale aj tak vás poprosím komentáre a hviezdičky, spravíte mi tým veľkú radosť :) príjemné čítanie :-*

Ráno ma zobudil krik chalanov.

„Sme v Detroite" zakričal Niall.

„Ticho" zahriakol ho Harry.

„Sophia spí" doplnil ho Zayn. Neochotne som sa postavila z postele a vyšla k ním.

„Prečo robíte taký krik?" zívla som.

„Sme v Detroite" zopakoval mi Niall a usmieval sa pri tom ako slniečko.

„Čo je na tom také super?" zdvihla som obočie.

„Detroit. Vieš čo to je? Najlepší fanúšikovia" zvrieskol a ja som mala pocit, že mi prasknú ušné bubienky.

„Vybaľujeme sa?" otočila som svoju pozornosť k Zaynovi.

„Dve noci tu ostávame" usmial sa na mňa. Prikývla som a otočila sa na odchod. Prešla som znova k miestnosti, ktorej hovorili spálňa. Navliekla som na seba len šortky a zdvihla kufor zo zeme. To som ale nemala robiť. Do celého tela mi udrela neznesiteľná bolesť.

„Ssss" sykla som a sadla si na posteľ. Chvíľočku som sedela, sklonila som hlavu a chytila sa za ňu. Predýchala som to a postavila sa. Naspäť som sa vrátila k nim a pozrela na Zayna.

„Čo sa deje?" opýtal sa ma keď videl môj pohľad.

„Neviem" pozrela som na neho zúfalo a zviezla sa na pohovku.

„Sophia, čo ti je?" pribehol ku mne Max.

„Neviem, nie je mi dobre. Všetko ma bolí" priznala som.

„Od kedy?" pozrel na mňa prísne Zayn.

„Ešte vo Washingtone mi nebolo dobre, ale ono to potom prešlo" zahľadela som sa na nich so strachom.

„Vezmem ťa do nemocnice nech sa na teba pozrú" navrhol Zayn.

„Pôjdeme s vami" priplietol sa Liam.

„Nie, zvládneme to" stopla som ho.

„Zavolám vám" prisľúbil Zayn a chytil ma okolo pásu.

„Pred halou je auto" zatiahol Louis.

„Tu máš kľúče" podal mu ich Harry.

„Vďaka" usmial sa na neho Zayn. V jeho náruči som sa otočila a pomaly sme kráčali preč.

„Hneď ako bude niečo nové volajte" zakričal za nami ešte Liam. Zayn len prikývol a sústredil sa na mňa. Pozorne ma sledoval či náhodou neodkvecnem a či je všetko v poriadku.

Prešli sme až k autu. Usadil ma dopredu a obehol auto. Sadol si za volant a naštartoval.

„Prečo si nič nepovedala?" opýtal sa ma prísne.

„Nekládla som tomu veľký význam a aj doktorka mi povedala, že to prejde" žmolila som si ruky.

„Neboj sa, bude to v poriadku" pozrel na mňa a chytil ma za ruku. Hneď ale otočil hlavu späť na cestu, no stále ma držal. Bola som presvedčená, že nejde podľa predpisov a úprimne mi to bolo jedno. Chcela som vedieť čo sa deje. Bála som sa o malú.

„Ešte dlho?" opýtala som sa ho.

„Tam za zatáčkou" ukázal prstom a viac stúpol na plyn. Behom piatich minút sme boli na mieste. Zaparkoval na parkovisku a vystúpil. Vystúpiť pomohol aj mne, za čo som mu bola vďačná. Prešli sme cez recepciu a Zayn si to zamieril priamo na pohotovosť. V čakárni boli ďalší dvaja ľudia. Zayn sa ale prepchal dopredu a zaklopal.