Warrior (Zayn Malik - SK)

7. kapitola

Je od vás ťažké dostať čo i len slovo :D :D ale tentokrát budem vytrvalá :D ak nemôžete dať hviezdičku tu tak to lajknite a OKOMENTUJTE na Facebooku niekde kde ste to našli :D mne to je úplne jedno :D len vás pekne prosím komentujte :P

Celý týždeň čo som mala voľno som chodila do nemocnice za Tobym. Jeho stav sa nezlepšoval ale ani nezhoršoval, čo bolo dobré znamenie, teda aspoň podľa doktorky Krewell. Lottie bola celý ten čas u chalanov. Neozvala sa mi, za čo som jej bola z časti vďačná. Nechcela som sa s ňou hádať. Domov som chodila neskoro večer a skoro ráno som vstávala. Na konci týždňa som bola neskutočne zničená a aby toho nebolo málo do nemocnice za mnou prišiel Harry.

Sedela som na stoličke a čakala kým skončia s ožarovaním, keď som si vo dverách výťahu všimla Harryho. Vyvalila som oči a okamžite sklonila hlavu. Stiahla som si šiltovku do tváre v snahe zamaskovať sa. Veľmi mi to však nevyšlo pretože o pár minút som už videla spod šiltovky hnedé ošúchané topánky niekoho kto pri mne zastavil.

„Sophia?" ozval sa Harry.

„Čo tu robíš?" vyskočila som na rovné nohy a zabodla do neho svoje hnedé vyplašené oči.

„Prišiel som dokončiť náš minulý rozhovor" pozrel na mňa bez úsmevu.

„Neviem o čom to hovoríš" otočila som sa mu chrbtom. Fakt som nemala náladu mu vysvetľovať prečo sa správam tak ako sa správam.

„Sophia" položil mi ruku na plece a jemne ma k sebe otočil.

„Nechcem o tom hovoriť" pozrela som do zeme.

„Sophia? Toby ťa potrebuje, nie je na tom najlepšie" ozvala sa za Harrym doktorka Krewell.

„Čo sa stalo?" surovo som odstrčila Harryho z cesty a zahľadela sa na ňu.

„Neboj sa, včera len niečo zjedol a bolí ho bruško. Bolesť sa však znásobila po ožarovaní. Chce ťa vidieť, mala by si ísť za ním" pozrela sa na mňa a odkráčala. Nevšímala som si Harryho, rozbehla som sa do Tobyho izby a jemne otvorila dvere.

„Ahoj drobček. Čo sa stalo?" sadla som si vedľa neho na posteľ.

„Bolí ma bruško" fňukal.

„Poď sem anjelik, to bude dobre" chytila som ho za ruku a pohladkala po brušku. Otvorili sa dvere a dnu vošiel Harry. Toby zdvihol hlavu a zahľadel sa na neželaného hosťa.

„Kto si?" vyzvedal.

„Sophiin kamarát" usmial sa Harry.

„Tak to si vyhoď z hlavy, žiadny kamaráti nie sme" pozrela som na neho.

„Ľahni si ku mne" zahľadel sa na mňa Toby. Postavila som sa a obišla posteľ. Zobliekla som si mikinu, šiltovku hodila na kreslo a zobula si topánky, vliezla som k nemu do postele a on sa ku mne pritúlil. Objala som ho a hladkala po chrbte.

„Zaspievaj mi" ozval sa po chvíľke ticha Toby.

„Harry ti zaspieva, chceš? On je spevák" usmiala som sa a s prosbou v očiach som pozrela na Harryho.

„Dobre, tak nech mi zaspieva Harry ale nech si ku mne tiež ľahne" zdvihol dôležito svoju malú hlávku.

„Nevojdeme sa sem všetci traja Toby" zasmiala som sa.

„Ja sa posuniem" presviedčal ma ďalej.

„A Sophia potom spadne" pripojil sa k nám aj Harry.

„Budeš ju držať" pozrel raz na mňa a raz na Harryho. S Harrym sme si vymenili šokované pohľady. Nakoniec som porazenecky pokrútila hlavou.

„Tak dobre, nejako sa potlačíme" usmiala som sa na Tobyho. Posunula som najďalej ako to išlo, Toby sa pritiahol ku mne a vedľa neho sa usalašil Harry. Usmial sa na mňa a začal potichu spievať.

„You don΄t understand, you don΄t understand

What you do to me when you hold his hand

We were meant to be but a twist of fate

Made it so we had to walk away...." pozerala som na neho s otvorenými ústami. Nič krajšie som nikdy v živote nepočula. Ten jeho hlas, jeho pohľad pri speve. Po tichu sme na seba hľadeli kým Toby zaspával. A až keď Toby zaspal odvážila som sa ozvať.

„To bolo krásne" zašepkala som.

„Ďakujem" usmial sa „Už mi povieš čo ťa trápi?" zahľadel sa mi priamo do očí.

„Myslím, že ak sa zamyslíš prídeš na to aj sám" pozrela som na Tobyho s tou najväčšou láskou akej som bola schopná a pohladkala ho po hlávke.

„Je to tvoj brat?" opýtal sa ma smutne.

„Nemám súrodencov" snažila som sa aby sa mi nechvel hlas.

„Ale mala si" poznamenal.

„Ako vieš?" pozrela som na neho šokovane.

„Hovoríš to s ťažkým srdcom a na Tobym lipneš" máš dobrý postreh chlapče, pomyslela som si.

„Mala som sestru ale pred dvoma rokmi zomrela ... na leukémiu" prvá slza sa mi skotúľala po líci. Harry sa postavil, prešiel okolo postele a postavil ma na nohy tak aby sme nezobudili Tobyho. Pozrel sa mi do očí a privinul si ma k sebe. V tom momente som sa neudržala a rozplakala sa.

„Rád by som ti povedal, že to bude v poriadku ale nebude. Stále ti bude chýbať a tým, že budeš lipnúť na niekom inom ju nevrátiš späť ale ja verím, že to zvládneš. Počuješ ma Sophia? Zvládneš to" privinul si ma tuhšie k sebe a jemne sa so mnou kolísal.

„Nemôžem stratiť aj Tobyho, to by som už neprežila" ovinula som si ruky okolo neho a tíško mu plakala do trička.

„Tíško" zdvihol ma na ruky a sadol si so mnou do kresla.

Sedela som tam pritúlená k nemu až kým som sa neupokojila na toľko aby som dokázala normálne uvažovať. Nakoniec som sa od neho otiahla a utrela si slzy.

„Lepšie?" opýtal sa s úsmevom. Nezmohla som sa na nič iné len na prikývnutie hlavou na znak kladnej odpovede .

„Ďakujem" usmiala som sa na neho nakoniec.

„Rado sa stalo, kedykoľvek. Poď ideme odtiaľto aby sme ho nezobudili" usmial sa a ukázal hlavou na spiaceho Tobiasa. Len som si na nohy natiahla topánky a mikinu so šiltovkou zobrala do ruky. Harry ma chytil za ruku a vyviedol von z izby.

„Máš priateľku?" zmenila som tému keď sme už bezpečne stáli za dverami izby.

„Nie, som nezadaný" zasmial sa.

„Hm, aha" zamrmlala som.

„Poď ideme" ťahal ma k výťahu.

„Kam ideme?" opýtala som sa ho nechápavo.

„Ideme sa porozprávať ako dvaja dospelí ľudia. Pozývam ťa na obed" usmial sa na mňa a spoločne sme vykročili von z nemocnice.