Teddy and Victoire /Harry Potter-ff/

Čo sa to so mnou vlastne udialo

Astronomická veža.

*flashback*

"Victoire s mojou mamou to je zle. Už to nezvládam." táto veta ma zarazila. Vždy bol tak silný a odhodlaný. Milovala som ho takého, no on už ním nieje. Nie!

"Chceš ma tu len tak nechať? Samú? Nevidíš ako sa mám?"

"Veď je to len láska! A rodina je oveľa viac než láska. Neklam mi tu!" aké klamstvá zas spomína?

"Čo prosím? Veď pred niekoľkými dňami si mi tu vyznával lásku a teraz? Teraz mi tu vykladáš keci že láska nieje prvoradá. Veď aj ku rodičom cítiš lásku. Pre Merlina!" tak veľmi ma vytočil. Akoto len mohol dopusiť. Toto je tak hlúpa hádka.

"Nič ma tu už nedrží Vic. Nemožem ďalej dožívať takto.."

"A čo chceš skočiť hneď teraz z Astronomickej veže? Nebuď hlúpy Adam. Tak veľmi som ťa milovala a ty to chceš nechať.. ako to mám povedať utratiť? Všetky naše spomienky? Chceš ma tu nechať? Veď tvoja mama ešte žije.

"No nie dlho." sadla som si k nemu bližke a objala ho okolo pliec.

"Kým budeme spolu nič nás nezlomí."

"Ale Victoire.."

"Žiadne ale, netráp ma."

"Nemožem nechápeš. Nechaj ma na pokoji. Bude to tak lepšie. Choď preč. Tak choď!"postavila som sa a namierila som si to ani neviem kam. Zrazu sa mi zatočilo v hlave a na viac si nepamätám. Zobudila som sa až v nemocnici na posteli, no vedela som to že už niesom v Rokforte.

*koniec flashbacku*

Nemohol ísť tam. Neverím tomu. Rozutekala som sa čo najrýchlejšie, aj keď som tušila že moje pľúca to dlho takto nevydržia. Bolo tak namáhave vybehnúť toľko schodov.

Keď som už konečne bola hore videla som postavu len tak sediacu na zemi. Adam. Prichytila som samú seba ako sa usmievam. Bola som taka rada že ho konečne vidím. Pomaly som sa za ním vydala. Nechcela som ho vyľakať.

"Victoire?"

"Ahoj Adam." prisadla som si k nemu.

"Už .. už si ...?"

"Áno už som v poriadku. Mám sa dobre len si mi veľmi chýbal, ale to musíš vedieť." pozrel sa mi do očí a usmial sa na mňa.

"Tak veľmi si mi chýbala. Tak rýchlo si mi zmizla a nik mi nepovedal čo sa stalo." pomaly som sa nadýchla a začala som mu rozprávať kedy sa to všetko začalo a čo sa dialo.

"Boli to tažké týždne, viem.."

"Pôjdeš so mnou na ples?" skočil mi do reči tak rýchlo že som nestila ani zaregistrovať. On ma práve pozval na ples? Všetko môže byť také ako minulého roka? Keby len tak bolo. čo tak trošku šťastia do môjho úboheho života.

"Áno." usmial sa na mňa a objal ma. Bola som tak šťiastná aj za neho. Obaja sme boli šťastný a to sme aj potrebovali.

Večer keď sme si ľahli do postele sme sa všetky 4 začali rozprávať. Každá jedna sa vyrozprávala až prišiel rad na mňa. "Baby robím chybu keď idem znova na ples s Adamom?" spýtala som sa dievčat večer keď sme ležali v posteli. Emma sa na mňa pozrela s otvorenými ústami.

"Vieš ako to minulý rok skončilo." ozvala sa prvá Molly.

"Ale tento rok tu nieje Teddy, čiže sa nemá čo stať." do toho kecla Emma. Tuším že sa môže niečo stať no teraz som sa s tým nezaoberala."Nerobíš chybu Vic. My sa len bojíme, ale neboj sa tento rok sa vôbec nič pokazí." usmiala som sa na nich.

"Ďakujem baby." chcem tomu veriť.

Konečne bola noc bey tých snov. Tie sny mi dali tak zabrať. Každé ráno som sa zobudila väčšmi unavená, no teraz som bola vyspatá. Konečne.

"Baby čo máte prvú hodinu?" ich hodiny som nevedela kvôli tomu že sme sa spolu nebavili od začiatku roka. A dosť ma to trápi.

"S Emmou máme Veštenie." vážne?

"Vy v tom pokračujete? To si zomňa robíte prdel? Babyy."

"Tak sa priznaj čo máš ty." hah čo mám ja? Veď to je jasné.

"Herbológia." obe sa zasmiali. Čo bolo na tom vtipné. Veď herbológia je moje zlatko. Jediné čo mi ostalo. "Čo je na tom vtipné?"

"Vôbec nič." povedala Emma a objala ma so smiechom. "Ideme my už. Pá." Molly ma objala a obe odišli preč. Postavila som sa a šla som za Adamom.

"Ideme?" usmial sa na mňa a obaja spolu sme šli dolu ku skleníkom.

"Som tak zdravo šťastná." povedala som mu počas cesty.

"A ako je nezdravo šťastný?" tak to som akú hlúposť povedala. Adam sa začal smiať. 

"Nezdravo šťastný? Tak sa cítim keď som bez teba a určite aj ty bezo mňa. Sme ako Jing a jang... no veď ma chápeš. Tak veľmi ťa mám rada Adam. Tak veľmi." usmial sa na mňa a chytil ma za ruku. 

"Si mojím všetkým." povedal. 

"To aj ty mojím." keď sme prišli dole ku skleníkom pustila som sa Adamovej ruky pre prípad žeby boli znova ďalšie reči, no a ja to nemám záujem. Stačí mi že sa o mne rozpráva še som blázon. Keď prišla učiteľka zaviedla nás do skleníka. A pred vchodom nám dala klapky na nos. 

"Nasaďte si ich hneď teraz. Keď sa nadýchate tohto pachu príde vám nevoľno." jedna ruka vystrelila hore. Ale bol to poriadne neznesiteľný vzduch. Strašne to smrdelo. Najviac ako sa dalo som si to pritlačila na nos a Adam urobil to isté. 

"Prepáčte, ale mohla by som ísť na vzduch."

"A už je tu prvá dáma ktorej prišlo zle. Choďte na ošetrovňu." prikývla a už jej nebolo. Celá hodina bola tak úžasna. Bola som konečne vo svojom. 

Na obede na mňa od nášho stola pozerali úplne všetci. Čo to má znamenať do pekla? Nabrala som si trochu mäsa a zemiakov. Ale teraz vážne? Čo to je? Emma to ticho nevydržala a ozvala sa ako prvá. 

"Victoria si v poriadku?"

"V úplnom, prečo?" ja ich nechápem. 

"Brala si lieky?" 

"Áno brala? Čo sú to za otázky." bola som už trošku vytočená, no úsmev mi stále ostal. Nechápem prečo ešte nezmizol. 

"Baby ona je len šťastná. Zdravo šťastná." ozval sa za mnou Adam. Usmial sa na mňa a sadol si ku svojmu stolu a začal sa baviť s chalanmi. 

"Obaja ste ako vymenení. Čo ste si dali? Veď takúto šťastnú som ťa už dlho nevidela."

"Nevideli." ozvala sa Rose ktorá si k nám prisadla s úsmevom na perách.  

"Ako povedal Adam sme zdravo šťastní. Baby ste už pripravené na ples? Máte šaty a partnerov?" 

"Ouu.. no my ideme asi spolu." mala som sto chutí spýtať sa Emmy prečo nejde s Fredom, ale videla som že sedia od seba ďaleko. Veď ešte na konci školského roka boli spolu. 

"Ale museli byť nejaký chalani nie?" veď ste obe tak krásne. 

"Boli, ale obe sme sa rozhodli že pôjdeme spolu." obe sa na seba usmiali. Takže stalo sa niečo medzi nimi. 

"Tak pôjdem s vami." chcela som k tomu niečo dodať, ale Emma sa ozvala skôr. 

"Nie Vic. Vidíme aká si teraz šťastná a nechceme aby si o to prišla. A áno choď s Adamom na ten ples. My ti všetko šťastie prajeme. Veď ťa máme radi." usmiala sa na mňa a objala ma. 

"Ďakujem vám baby." tento deň nemohol byť lešpí. 

A chcela by som vedieť váš názor na túto časť.. :) 

Trošku asi taká nudná. Prepáčte... a Chcem sa ospravedlniť za to že som tu bola už mesiac.. veľmi ma to mrzí, ale tieto prázdniny mi dali zabrať. Sále som cestovala za priateľmi do Tatier.. :3 a popravde som konečne šťastná..