Teddy and Victoire /Harry Potter-ff/

Utešiť? Už nie

Čo robím na hodíme elixírov 7. ročníka a ešte k tomu je tu Slughorn. Čo sa to tu deje? Pomaly som išla k jeho stolu. Stál tam a usmieval sa na mňa. Prečo to robí?

"Slečna Weasleyová som rád že ste prišla. Chcel by som od vás aby ste znova urobili elixír Živých mŕtvych. Bol dokonalý a tu týmto vašim starším spolužiakom by som ho chcel ukázať" prikývla som a šla som tam kde mi ukázal. Mala som stôl celkom vzadu a sama. Začala som pomaly pridávať všetko čo som mala. Zvonilo na prestávku, no ja som stále robila. Nechcela som sa zastaviť. Chcela som ho mať rýchlo za sebou. V triede som bola sama takže sa mi celkom dobre robil elixír. No lenže keď zazvonilo začala som mať znova ten blbý pocit. Všetci sa nahrnuli na svoje miesta a pokračovali ďalej. Niektorých stále neomrzelo pozerať sa na mňa. Vždy som zacítila nejaký pohľad na sebe, ale ani raz som sa neotočila. Slughorn ma nechal na pokoji a ani raz sem neprišiel. Bola som mu za to vďačná, nezniesla by som pocit keby niekto na mňa pozeral zo zadu a radil mi, alebo dokonca komentoval všetko čo robím. Vždy to robil profesor Ehnaen, ale ten tu už konečne nieje takže elixíry budú oveľa lepšie. Aspoň dúfam, veď som Slughorna očarila už len mojím prvým dokonalým elixírom.

"Každý si svoj elixír zoberte a napíšte na neho meno. Použijeme ich na týždeň. Teraz by som chcel venovať chvíľu pre elixír slečny Weasleyovej" prišiel ku mne a ukázal všetkým aby sem prišli.

"Mohla by som odísť?" spýtala som sa ho kým ostatný len prichádzali.

"Slečna Weasleyová nemôžete, je to vaša chvíľa. Váš elixír" no do riti o čo sa len on pokúša. Ja nechcem nič z toho. Žiadnu pozornosť. O to ja už dlhšie nestojím.

"Robili ste už elixír Živých mŕtvych?" spýtal sa Slughorn a všetci prikývli.

"A dokázali ste ho urobiť až takto dokonale" pri poslednom slove som sa pozrela na svoje topánky. Všetci pozerali na mňa. Toto už dlhšiu dobu nieje moja parketa. Toľko pozornosti.

"Pán profesor Slughorn prečo tak žiari" on doslova vážne žiaril na celú miestnosť. Mne sa zdá že je oveľa silnejší než minule.

"Tomu sa povie sila chlapče. Ak máš k elixíru nejaký cit je silnejší ako iné. Rád bubnov vedel čo vás k nemu tak viaže" zdvihla som hlavu a pozrela sa na neho a hneď potom na Teddyho. Určite vedel akú spomienku myslím. Znova som sa vrátila späť a pozrela sa na elixír.

"Keď som si ho raz už dávno čítala matka mi oznámila že jej sestra bude mať dieťa. Bola som tak rada že bude naša rodina väčšia" musela som klamať. Teddy je len moja minulosť. Tak veľmi ho ľúbim že to ani inak nejde. Jediná voľba bolo klamstvo. Slughorn sa po chvíli usmial a ďalej niečo rozprával pre nič. Ja som už ďalej nič viac nevnímala. Nemala som chuť na jeho reči o sile elixírov. Zazvonilo a ja som sa ako prvá postavila preč. Otvorila som dvere až trieskli o stenu. Nedávala som tomu veľa pozornosti a Letela som preč.

Prečo sa to Slughorn opýtal. Prečo mi to urobil. Je to taký debil. Ako učiteľ je úžasný, ale čo sa týka vzťahov je na nič. Pýta sa na tak osobne otázky. Mala som mu povedať že je to osobne, ale potom by si Ted myslel že tá spomienka je pre mňa dôležitá. Pre Merlina veď ona je pre mňa veľmi dôležitá.

Sedela som v spoločenskej a pozerala sa na Molly a Emmu ako sa mordujú s úlohou na veštenia. Nechápem načo si ho dali. Veď aj tak im bude na nič. Je to dosť vtipné pozerať sa na nič ako si lámu hlavu nad tým čo sa udeje zajtra. Ja som si veštenie nedala preto, lebo mi to prišlo zbytočne. Vôbec mi to netrebalo.

Spoločenská sa stihla vyprázdniť. Ostal tu len Fred a nejaký jeho kamaráti potom ešte nejaké dve baby. Molly a Emma sa pobrali spať skôr než stihlo odbiť 11. Bola som rada že tu nieje taký hluk. Pri ohni sa tak dobre relaxovalo.

Ležala som schúlená na gauči a len tak nechala myšlienky robiť si čo chcú. Dnešný deň bol až dosť veľmi divný. Adama som vôbec nenašla. Hľadala som ho hneď ako som odišla s "nútených" elixírov no nenašla som ho. Pýtala som sa jeho kamarátov ktorý boli tiež na plese no ani jeden ho nevidel. Stále som si nad tým lámala hlavu kde by mohol byť. No od toľkého rozmýšľania som už len zacítila tmu. Takže je čas na spánok.

Zobudila som na veľkú zimu. Všade bola tma a ticho, no začula som tiché vzlyky. Jemne som zdvihla hlavu a pozrela sa na to skadiaľ šiel ten zvuk. Uvidela som Teddyho ako sedí za stolom a plače.

Moje telo sa postavilo a on sa na mňa pozrel. Mal červené oči od toľkého plaču. Chcela by som vedieť ako dlho on tu už plače a či vlastne vedel že som tu.

Objala som ho zo zadu a on ďalej plakal. Bol to strašný pocit vedieť osobu ktorú veľmi ľúbite plakať a trápiť sa. Naše objatie trvalo veľmi dlho.

"Budem tu" to jediné som zo seba dostala. Nemohla som viac rozprávať pretože moje slzné kanáliky to nevydržali a začala som plakať aj ja. Boli to dlhé minúty vlečúce sa veľmi pomaly. Bol to strašný pocit plakať po takom čase a po toľkej sile. Bola som silná no osoba ktorá tu bola stále a bola taká silná ako ja ma zlomila.

"Vic..."

"Ja viem" pobozkala som ho na líce a ďalej som zostala pri ňom. Bola to dlhá noc.

Ráno. To prekliate ráno a do toho slnko a škola. Včera mi Teddy povedal že v sobotu bude pohreb a že tam ide aj celá naša rodina. Možno tam pôjdem aj ja, ale sama neviem či to zvládnem. Som tak psychicky labilná osoba že to je až divne.

Týždeň sa pomaly viedol a konečne bol piatok. Že konečne. Nemám rada piatky od vtedy čo som sa "zmenila". Všetci okolo to hovoria. No ja si pripadám veľmi normálna a stále taká istá. Molly a Emma sa stále len učia, viem aj mne to treba ale nemám vôbec chuť sa učiť po tom všetkom čo sa stalo.

Prechádzala som sa po rokfortských pozemok a hriala sa na slnku. Zrazu som uvidela Teddyho ako chytil Máriu za ruku. Tak toto nieje možné.

"Pardon" zrazila som sa z nejakým mladším chrabromilčanom. Bolo to ťažké uniesť toto čo vidím. Zrazu sa na mňa obaja pozreli. Teddy pustil Máriu s rozbehol sa za mnou. Ja som sa otočila s rýchlym krokom som šla späť do hradu. Bolo to ťažké uniesť celú krutú pravdu. Som len nič. Len prázdny nepotrebný vzduch.

"Počkaj ma"

"Nie" šla som ďalej.

"Čo si taká hnusná?" tak toto ma vážne dostalo. Ja že som hnusná? On sa mi pred niekoľkými dňami vyplakal s teraz sa tu chytá s ňou. Tak toto nie.

"Vieš čo? Stačí! Bola som silná no ty si ma zničil. Si hajzel" vykríkla som a šla som ďalej. On sa ani nepohol. Pre Merlina.

Vošla som do knižnice a vytiahla hnihu. Bolo mi jedno aká to je. Každá jedna kniha má vie upokojiť. Pomaly som predýchavala čo sa to teraz stalo. Nebolo to nič Victoire. To že si ho minule utešovala bola len hra. Uisťovala som samu seba.

Večer som znova sedela pri krbe a čítala som si knihu čo som začala dnes čítať. Pár krát si ku mne niekto prisadol no nič sa nepýtal. Bol to ako splnený sen.

Takže nová časť.. Dosť asi nudná.. Ale sorry ale neviem ako mam vymyslieť.... Opravovala som chyby tak ak nejakú nájdete tak pardon ;)Ale uvidíte podľa mňa moje pokračovanie bude fajn :) ďakujem za podporu... Ďakujem :3