Teddy and Victoire /Harry Potter-ff/

Pozvánky

Bolo krásne ráno pred koncom školského roka, keď vletelo pár sov. Jedna sova pustila list predo mňa, druhá pred Jamesa a ďalšia pred Molly. Vôbec sa mi to nepáčilo.

Pomaly som ju otvára z nejasným pocitom že niečo nieje v poriadku keď rodina Weasleyových dostala rovnaké listy. Buď niekto zomrel, alebo je niečo nečakane, niečo ako svadba.

Milá rodina Weasleyových pozývame vás na svadbu Márii Leene Anders a Edwarda Remusa Lupina.

List mi spadol z ruky do polievky. Merlin! Toto je zlý sen však? Nemôže to byť pravda. Ako to mohol dopustiť? Veď sa so mnou v deň plesu bozkával. Áno prešlo už pol roka, ale ja som nezabudla. Stále som čakala že sa vyjadrí k tomu a že budeme spolu pi celé leto. Že konečne spolu strávime každý chvíľu nášho života. Že budeme jedna duša a jedno telo. Nie klamala som samú seba. Ako som mohla byť tak hlúpa a veriť tomu malému plamienku v mojom srdci. Hlúpa si Victoire.

"Victoire?" otočila sa na mňa Molly.

"Nechajté ma na chvíľu samotnú dobre? Toto je môj problém. Nezaoberajte sa mnou." postavila som sa vybehla som z miestnosti niekam von. Nezaoberala som sa hlasmi za mnou. Mala som dosť veľký problém so sebou.

Ako sa to mohlo stať? Ako som mohla dopustiť že jediný chalan ktorý pri mne stal vo zlom a v dobrom sa teraz žení? Že má nechal samotnú v tomto tu ubehol svete. Merlin prečo to niekto dopustil! Prečo som to dopustila ja? Zacítila som slzy na líci. Boli teplé a plne žiaľu.

"Teddy ako si ma mohol opustiť." kľakla som si na teplý trávnik a len tak plakala. Nevnímala som svet okolo seba. Mala som všetko v riti. Tiež ste sa cítili niekedy takto? Dakedy som bola populárne dievča na škole vo chalanov popravde neriešilo, pretože chalani riešili iba mňa. Teraz som na tom naopak. Chalani sú môj najväčší problém a hrozne ma to sere.

"Vic.. Victoire." počula som z diaľky krik ktorý má vyrušil z myšlienok. "Merlin Vidíte vieš ako som sa o teba veľmi bála. Myslela som so že tá už nenájdem. Bola som všade a nenapadlo ma to že budeš tu. Všetci sa o teba boja tak ako ja." kľakla si ku mne Molly a objala ma okolo pliec.

"Molly on sa bude ženiť. On je zasnúbený s Máriou a nepovedal mi to chápeš? Na plese ma pobozkal a nič nepovedal. A ja som si myslela že z toho bude niečo viac. Ja hlúpa."

"Victoire... to bude v pohode. My to zvládneme." Akoto myslí že to zvládneme? Dávid sa predá nežení. Ako to môžeme zvládnuť. Moje srdce je roztrieskané na milión kúskov. Bude ťažké ho zložiť späť.

"Ako? Chalan ktoré milujem sa žení." hľadala ma po hlave a kolísala. Upokojovalo ma to, ale nie natoľko aby som nato všetko zabudla. Nečakala som že to takto bolí.

"Poď ideme dnu do nemocničného krídla pre niečo na upokojenie." Som vpoho. Upokojovala som samú seba. Musím byť silná. Verím tomu že to zvládnem.

Ležala som na nemocničnom lôžku a čakala kedy záberu lieky. Molly ma tam nemohla dostať a tak zavolala Adama. Pomohol jej ma odniesť sem a teraz tu pri mne sedí potichu a stráži ma. Asi si myslí že si niečo urobím, ale keď ja sa toho bojím. Bojím sa tak rýchleho odchodu.

Natiahla som k Adamovi ruku a on natiahol tu svoju. Chytil ma pevné akokeby nechcel aby som mu odišla. Strážil ma a bola som mu zato vďačná. Bola som mu vďačná za všetko.

Zistila som že láska je najväčšia zo všetkých bolestí. Bolí úplne všade. Pri srdci pod rebrami, pod jazykom. Proste všade. Nikdy som nečakala takú silnú ranu. Človek si myslí že nieje nič horšie ako zlomenina ale je. Zlomenina sa  dá rýchlo vyliečiť, ale srdce? Nie.