Teddy and Victoire /Harry Potter-ff/

Svadba

Prečo tu stojím a čakám kedy bude jej? Kedy budú oni dvaja spolu navždy. Prečo som tu. Môžem im to ešte stále prekaziť, ale nechcem. Nechcem aby bol smutný.

Áno,  ešte pred dvoma dňami som to chcela prekaziť, sme keď som videla koľko si s tým dali záležať, nemohla som to.

Bolo mi ľúto Márii. Bolo mi túto všetkých okrem mňa. Stojím tu v šatách ktoré mali byť mojej sestry a oplakávam sa, ľutujem a všetko podobné. Mala by som byť šťastná, pretože chalan ktorého ľúbim je šťastný. Šťastný aj za mňa.

Sedela som na lavičke pod stromom, pri ktorom sme spolu trávili veľa času. Chýbalo mi to. Všetko mi chýbalo. Všetko bolo medzi nami dobre pokiaľ jeden z nás nedal najavo to čo cíti. Teraz by som nemala výčitky, že som ho vtedy nechala ísť. Že som mu nepovedala čo cítim. Že som sa starala len o seba a nie o nás.

"Victoire nečakal som že prídeš." zdvihla som hlavu a uvidela som ho. Mal čierny oblek a čierny kravatu. Vyzeral fakt božsky. Nie Victoire. Nemôžem takto rozmýšľať. Nemôžem s ním stráviť ani chvíľu.

"To som nečakala ani ja." nechcela som sem prísť, ale mama trvala na svojom. Vedela čo cítim, ale aj tak som sem musela prísť. Donútila ma to.

"Vyzeráš úžasne." To vážne teraz povedal? Chce mi spôsobiť ešte väčšiu bolesť? To ja nedopustím.

"Prečo to robíš? Prečo to hovoríš a čo tu chceš?"

"Porozprávať sa."

"Ja o to nestojím. Nevidíš? Bolí ma pomyslenie na teba. Bolí ma už len to že budeš s ňou. Budeš jej manžel. Budete mať rodinu. Rodinu do ktorej ja nezapadám. Bola som hlúpa viem, ale aj teraz som. Proste, hm ako to povedať. Chýbaš mi." postavila som sa ma odchod, ale on ma chytil za ruku.

"Čo na tom nechápeš Victoire. Robím to zo zúfalstva. Nikdy som si nemyslel že sa to takto skončí. Že sa skončí náš spoločný život, naše dobrodružstvá. Rozmýšľam nad týmto všetkým už veľmi dlho a stále neviem prísť na to prečo práve mi. Prečo mi dvaja trpíme najviac."

"Pretože to dovolíme." spomenula som si na to čo mi hovorila Dominique pred dvoma dňami. Hovorila že chyby robíme my nie osud. Všetko robíme my. Osud za nás nerozhoduje. Mala pravdu, ale teraz je chvíľa na to aby som ho nechala ísť, nechala rozhodnúť sa.

"Nikdy som nechcel aby si takto trpela."

"To ja tiež." jeho ruka sa pomaly spúšťala nižšie až sa dotkla mojej dlane. Držal ma za ruku tak pevne.

Vždy som si to predstavovala, ale nie za takýchto okolností. Za okolností ktoré sú tak mizerné. Dnes je jeho deň. Deň D, ktorý som mu chcela prekaziť a myslím, že sa mi darí. Vidím ako sa na mňa pozerá a viem že ma túži pobozkať. Chcem to, ale nie takto. Nie na jeho svadbe. Chcem, aby jej bol verným manželom tak, ako bol verný mne. Mne keď sme spolu trávili každučký moment nášho života.

"Ale je to naša vina, a chcem aby to tak ostalo. Chcem aby si si ju vzal. Aby ste boli šťastní a mali deti. Na mňa prosím ani nepomysli, pretože ma to bude bolieť ešte viac. Buď šťastný." slzy mi stekali po tvári ako vodopády. Plakala som ako malé decko a nešlo to zastaviť. Milovala som ho a nemohla som dovoliť aby jej ublížil. Aby ublížil celej našej rodine.

"Ale."

"Žiadne ale, Teddy. Ja som príčina každého problému a chcem aby si na mňa zabudol. Nechaj ma tak." pustila som sa jeho ruky a jeho zovretie povolilo. Pustil ma. Nechal ma len tak odísť. Bolo to zámer, ale tak ľahko?

Po ceste do domu som stále plakala. Nemohla som svoj plač utíšiť. Rýchlo som vybehla po schodoch a zamkla sa v kúpeľni. Nechcela som práve teraz nikoho vidieť. Toto je chvíľa v ktorej chcem byť sama a nemyslieť na nič iné len tak to, aká som bola hlúpa. Rozplakala som sa pred ním ako decko. Ako hlúpe a naivné dievčatko.