Teddy and Victoire /Harry Potter-ff/

Sestra

"Madam ráčila vyliezť z izby." tie ich blbé poznámky ma už dávno netrápia. Raz za čas vyjdem z izby von a to len kvôli tomu aby si nemysleli že nejem. Dám si niečo malé a ďalej som zavretá vo svojej izbe. Mám ich v paži.

"Nebudeš s nami raňajkovať?" ďalšia žiadna odpovedať. Otec a mama to mali s láskou ľahké. Naši sa a boli spolu. Neprekážala im tam iná žena, alebo iný muž. Boli proste šťastní, no a to sa o mne nedá ani povedať. Mám ten najhorší život.

Veď ja som chcela len trocha lásky, trocha šťastia a trochu porozumenia. Nič z toho som však nedostala. Mám len veľmi nepochopiteľnú rodinu.

Cítim sa ako stroj ktorý sa už nedá opraviť. Som proste pokazená. Nefungujú na mne žiadne baterky a náhradné súčiastky neexistujú.

Toto sa nedá ani len opísať. Toľko bolesti v jednej osobe. Veď už som lala dávno vybuchnúť... mala by som na každého vrieskať, ale ja nič. Ticho trpím.

"Victoire sadni si a nejedz sa snami." jablko ktoré som si zobrala som vrátila späť a smerovala som znova do izby.

"Toto bol rozkaz. Už ma nebaví to tvoje mlčanie. Vôbec neviem čo ťa trápi, ale už stačilo. Ani jedného z nás nebaví pozerať sa na teba ako mlčky trpíš." sadla som si stolu a len sedela. Nech mama aspoň raz výhra. Nechcela je šťastná a nech ma už nechá na pokoji.

"Hovor so mnou."

"Ona ti neodpovie."

"Bude musieť." zahľadela som sa m obraz a tým som dala Dominique za pravdu.

"Mama ty nevidíš čo ju trápi? Si vážne až tak slepá?"

"Ako sa to so mnou rozprávaš?" mame na čele navrela žilka.

"Rozprávam sa s tebou normálne mama, to len ty nič. Nevidíš. Si úplne zaslepená sebou a všetkým naokolo a nás ani nepozrieš. Čo sa to s tebou stalo? Na začiatku si sa zaujímala o každý jeden okamih." mama sa pozerala na Dominique ako na zázrak. Jej najväčší miláčik jej odporuje. Bol to pre ňu zásah, presne do stredu srdca.

"Domi. Nebav sa takto s mamou. Ona sa o vás stará. A je to tvoja mama tak jej prejav trošku náklonnosti." tak ona chce náklonnosť. Veľa by chcela od rodiny čo sa drží len na šnúrke.

"Mami, prepáč, ale nieje ľahké zažiť to čo zažila Victoire. Len sa na ňu pozri. Žije zo dňa na deň. Trápi sa." ako to len môže vedieť? Ako keby to bolo len včera, keď som malú Dominique držala po prvý krát v náručí. Bola môj malý anjelik.

Keď som už mala ich reči po krk, vstala som od stola a namierila si to do izby. Ešte pred piatimi minútami sa mi vôbec nechcela nič, ale Dominique mi nejako otvorila oči. Prečo sa mám utláčať v žiali. Veď ja s tým nič už nemôžem urobiť. Ak ju miluje tak nech sú svoji. Som ešte mladá, krásna a dokonca aj víla. Mám všetko čo len chcem.

Nebudem sa ľutovať. Už. Tak veľmi ma zničil. Mám možnosť sa mu pomstiť, ale moje svedomie by ma zabilo. Nie som ten typ človeka čo priahne po pomste. Viem milovať celým srdcom a to veľa ľudí neovláda.

Zhrabla som si oblečenie a zamkla sa v kúpeľni. Nebudem sa už ľutovať. Nie. Osprchovala som sa poriadne ako sa len dalo. Obliekla som si to najlepšie čo som mala a namaľovala som sa. Konečne som to znovu ja. Moje pravé ja. Ako som sa to mohla utápať v žiali. Prečo som to robila? Veď je to len hlúpa láska ktorá znova príde a odíde. Ale on bol tvoja pravá láska. Nahováralo mi moje druhé ja. Neverím na lásku.

Keď som vyšla do kuchyne všetci na mňa pozerali ako na zjavenie. Rozhodla som sa to ignorovať. Naliala som si džús do pohára a sadla k nim. Nenechám sa otravovať ich rečami. Popytám pekne krásne svojich rodičov peniaze a pôjdem aj s Dominique a Louisom na nákupy.