MOMENT OF FORCE

4. Chapter

„Hej! Dávaj pozor kam to hádžeš." Vyhodila som už poslednú krabicu. Podľa hlasu dopadla na Liama.

„Prepáč braček." Zišla som dole rebríkom a spadla presne do jeho náruče.

„Už sa balíš?" spýtal sa, prikývla som a položil ma na zem.

„Si z toho smutná?" spýtal sa a niesol nejaké krabice do mojej izby.

"Z čoho." spýtala som sa ho počas chôdze do mojej izby.

"Z neho." opatrne mi to dal najavo, aj keď si nemusel dávať pozor. Hlavou mi behalo niekoľko sprostých slov na Noahovu osobu. Len to povedz, krič a udieraj do niečoho ak potrebuješ. Vybi si zlosť, je to chlap a chlapi si nenávisť zaslúžia. Ozvalo sa moje tiché podvedomie spoza dennej tlače.
 
„Naopak. Cítim sa uvoľnene, ale za to naštvane. Mám chuť toho debila poslať kadeľahšie. Hajzel jeden." Slová môjho podvedomia som si vrúcne zobrala k srdcu a ak by tu nebol môj brat nadávala by som ešte horšie. Začudovane sa na mňa Liam pozrel a so smiechom položil krabice krabicu ku skrini.

"No... Viem, že sa nemusím cítiť nejako vinne za to, že som ho nemilovala. Lebo teraz viem, že ani on mňa nie, pravdepodobne. Takže sme si kvit. No chcem vidieť to jeho naozaj dobré divadlo, keď mu poviem, že je koniec." Sama som sa nad tým zasmiala. Je to skvelý pocit vyhrať hru protivníka. Tieto štyri roky boli jedna veľká hra. Všetko to možno trošku bolí, ale to len z toho dôvodu, že som žila v jednom veľkom klamstve.

"Mala by som mu dať vedieť, že všetkému je koniec." zaumienila som si a vyhadzovala som svoje staré veci zo skrine.

"Ale stále ti nezdvíha mobil." dodal Liam, ľahol si na moju posteľ, vzal mobil a znovu vytočil Noahove číslo.

 „Čím dlhšie to bude naťahovať, tým horšie pre neho." Vlasy som si na temene zaviazala do malé drdolu a pustila sa do upratovania.

„Liam, Rose." Zakričal otec zdola. Len som pretočila očami nad tým pomenovaním.

„Preferujem Sofia." Liam sa zasmial a popohnal ma dole schodmi.

„Zlatko prepáč, ja som to tak naozaj nemyslela." Ozvala sa ku mne mama a stisla ma v objatí.

„Nemusíš sa sťahovať, naozaj to nie je potrebné." Mrnčala a chcela ma prehovoriť. Len som sa zasmiala a pretočila očami.

„Nie mami nemusím, no ja chcem. A blízko sa mi rysuje práca, o to lepšie." Dodala som, vybrala z chladničky jogurt, vzala si lyžičku a pustila sa do neho.

„Vážne? Tak to som rada. No ale čo tam budeš robiť sama?" spýtala sa a odpila si z kávy.

"To isté, čo robí doma sám aj Liam." zavtipkovala som a Liam sa ku mne so strachom v očiach obrátil.

"Takéto veci ženy nerobia. Aspoň nie sebe, možno iným chlapom áno." Teraz sa smial Liam sám, keďže z tých slov ma smiech rad-dva prešiel.

  „Nebudem tam sama, teda nemala by som. Možno si byt nado mnou kúpi Lauren. Väčšinu času budem tráviť v práci a domov sa prídem len vyspať." Mama si nešťastne povzdychla a pokrútila hlavou.

"Moje malé dievčatko odchádza." smutne povedala a videla som v jej očiach slzy.

"Neodchádzam navždy. Zvykli ste si, že aj Liam odišiel tak si zvyknete aj na to, že som odišla ja. Už dávno nie som dieťa" Jednoducho som povedala a stisla jej ruku. Mrkla som na ňu okom a usmiala sa. Mala som pocit, že to trošku pomohlo a upokojila sa.

„Povedal si jej už o Noahovi?" spýtala som sa otca, ten na mňa vyjavene pozeral a hrýzol si peru. Pozrela som sa na mater moju. Tá mala ešte väčší strach, než sme hovorili o mne.