MOMENT OF FORCE

75. Chapter

Sústredila som sa len na to, ako hladko sa jeho pery obtierali o tie moje. Nedral sa nejako ku bozku, po ktorom veľmi túžil. Aj napriek tomu, že som bozk od neho nechcela, nebol násilný. Práve naopak. Nejako zjemnel, vyhladili sa mu vrásky na čele a pritlačil sa na moje pery, ktorým venoval ten vražedný dotyk, po ktorom tak dlho bažili, že som to radšej ani nepočítala.

Cítila som sa previnilo pri bozku, ktorý nás spájal. Teda ak sa to vôbec dalo nazvať bozkom.
Tak som sa snažila uvoľniť, až to z toho zhnusenia nešlo. Chcela som sa podvoliť jeho dotykom, jeho rukám, ktoré mal položené na mojom zadku ale rozptyľovalo má príliš veľa vecí a pocitov, ktoré naraz kolovali mojím telom.

Rozčuľoval ma fakt, že moje nafuklé brucho sa otieralo o jeho hrudník. Rozptyľovali má jeho ruky, ktoré má jemné hladili po chrbte a po zadku. V hlave sa mi otáčali kartičky s pochybami toho typu, že koľko dievčat od tej doby čo sme sa vzdialili týmto spôsobom bozkával. A hneď ako som na to myslela, sa mi opakom ruky vryl do mysle pohľad na tie fotky ktoré mi posunul cez Marcusa.

"Čo to sakra robíš?" Skríkol z ničoho nič a ja som sa ľakla. Uvedomila som si, že tam len tak stojím ruky mám pozdĺž tela a ústa mám zavreté. Pery som tlačila k sebe tak silno, až boli modré a krv v nich neprúdila.

"Ja... ja neviem... nechcem, teda neviem sa uvoľniť. Tvoja prítomnosť ma ničí." Odpovedala som mu. Trocha sekavo, nerozhodne, ale nechcela som mu presne opisovať pocity, ktoré sa mnou preháňali. Nechela som sa mu priznávať, nemala som to za povinnosť.

"Vypadni." Takto to bude najlepšie a preto som sa aj tak rozhodla. Najlepšie bude ak odíde nadobro z môjho života a nikdy sa už neukáže. Som si istá, že to bude tak najlepšie pre oboch, vlastne pre nás troch.

"Ale ty si raz uvedomíš akú chybu robíš. Raz na to prídeš, že toto rozhodnutie bolo tvojím najhorším v živote. Ver, raz to poriadne oľutuješ." Zdvihol proti mne ukazovák, zohol sa po svoju mikinu, ktorú si následne obliekol.
Vzal si aj tie hnusné fotky a odkráčal ku dverám. Vyhrážkou zakončil nase hlúpi debatu, ktorá vlastne ani nemala zmysel.

Dúfam, že tie jeho slová sa nestanú pravdou a ja budem môcť konečne žiť slobodne aj so svojim dieťaťom.

PO NIEKOĽKÝCH MESIACOCH

Ako každý normálny deň, pre mňa pracovný sa javil aj tento.

Rano som si naivne myslela, že ak dnešný deň usúdim podľa počasia, tak bude podarený.
  Pretože slniečko sa zubilo na nás z neba, ktoré bolo veľmi čisté. Ani jeden mráčik sa nečrtal na oblohe, všetko bolo v poriadku a vyzeralo to tak, že dnešné počasie príjemné prekvapí angličanov, ktorí si každý jeden teplejší dník vážia, pretože tých je v Anglicku počas roka veľmi málo.

Dnešné počasie by som porovnala s poslednými mesiacmi, ktoré uplynuli ako voda. Boli až priveľmi podozrivé. Všetko bolo v poriadku, moje dieťatko rástlo ako z vody a dovolím si povedať, že sa tešilo prichádzajúcej jari presne tak ako aj jeho mamka.

Starala som sa o neho ako to bolo len možné. Dávala som si na neho veľký pozor, lebo som si uvedomila, že on, alebo ona je to jediné čo mi uz ostalo.
A aj keď som bola už v siedmom mesiaci tehotenstva, to malé bolo tak prefikané, že sa mi vždy otočilo chrbtom. Na ultrazvuku mne aj doktorke pekne ukázalo zadoček a nikdy nám nechcelo ukázať svoje pohlavie.

Na každej kontrole som sa tomu smiala, ale keďže sa to čoraz viac približuje k termínu môjho pôrodu, tak som z toho bola čoraz viac nervózna, pretože som nevedela akými farbami mám napríklad zariadiť izbičku, alebo akej farby by malo byť oblečenie....