MOMENT OF FORCE

66. Chapter

„Pani, o pol hodinu zatvárame." Oznámila mi to znova.

Chodili okolo mňa, akoby som urobila chybu ja, alebo moje dieťa. Ale nikto nás nemohol obviniť. Boli by sme odsúdení neprávom.

Teda, už sme odsúdení. Od nás posúdil a len tak utiekol. A nechal nás tu samých. Nechal ma kráčať prázdnou vyľudnenou uličkou, ktorú vychodil on. Nechal ma trápiť sa, opustil ma.

Jednoducho odišiel a nechal nás tu samých predierať sa svetom bez akejkoľvek pomoci, ktorú som potrebovala.

Bolo mi do plaču.

Chcela som plakať.

Vlastne, už som mohla plakať. Strápnil ma tu už dosť. Väčšiu hanbu akú mi urobil on som si urobiť už nemohla. Bola som ponížená už dosť a nižšie klesnúť som už nemohla. Bola som strápnená nad svoj limit a vlastne ani nechápem, prečo som mu to dovolila, aby ma tak strápnil.

Tak som plakala. Žiadne hrachy z mojich očí nepadali. Žiadne vzlyky z mojich úst nebolo počuť. Len som tam aj naďalej sedela a dívala som sa na ženské, ktoré upratovali ten bodrel, ktorý tu narobil.

„Pani, vyzeráte zničene. Mohli by sme vám nejako pomôcť?" Spýtal sa ma nejaký mladý chalanisko, ktorý tu očividne brigádoval, lebo celý čas sa tu voľajako potuloval a mal problém nájsť aj recepciu, ktorú mal pred očami.

„Ak mi môžeš dať nový život, vtedy mi pomôžeš, zlatko." Slabo som sa na neho usmiala a opakom dlane som si utrela svoje slzy, ktoré ovláčňovali moju tvár, bradu, výstrih aj srdce.

„Viete, možno aj objatie by bodlo v takejto situácii." Kľakol si predo mňa a pozeral sa na mňa neúprosným pohľadom. Vadil mi. Nie ten pohľad, ani tá vec, že predo mnou kľačal. Ale vadil mi ten fakt, že je to chlap. Všetci sú rovnakí. A nepomôže im ani svätená voda.

„Nechcem od vás nič." Povedala som a otočila som od neho pohľad na druhú stranu.

„Možno by vás nejaký drink so mnou na účet podniku zahojil. Nemyslíte?" Opäť prehovoril nedočkavým tónom, ktorý mi bol proti srsti. Nechcela som mu odpovedať, ale bola som natoľko rozčúlená, že som sa nakoniec otočila k nemu a usmiala som sa na neho.

Neviem prečo som sa smiala, ale mala som chuť sa smiať. Bolo mi do smiechu. Chcela som sa smiať, vysmievať sa mu nad jeho naivitou, ktorou kypel, sršal. Robila som to, čo som cítila. V tej chvíli mi napadlo, že by bolo skvelé urobiť niečo, na čom by som si vybila svoju zlosť. Niekto by si to mal zniesť. Aj keď som nikomu nechcela ubližovať, rozohnala som svoju zavretú päsť a mierila som na toho chalana.

Silný úder ho doslova odhodil odo mňa a s bolesťou sa zvalil na zem do črepín, ktoré tu ešte vždy boli. Nikto ich neupratal. Vždy tu boli. Leskli sa na zemi, akoby to boli moje slzy. Moje trápenie, moja bolesť...

„Tá suka je šialená." Z mojich myšlienok ma vytrhol krik toho chalana, ktorý ležal na zemi a do rúk si chytal kvapôčky krvi, aby náhodou nezašpinil koberec tejto reštaurácie.

Všetky pohľady sa samozrejme zočili na mňa. Akoby som bola nepríčetná, ale ja som si len chcela vybiť zlosť. Predsa to v dnešnej dobe je normálne. Naviac, môžem sa ohradiť s tým, že ho zbilo moje dieťa.

„A tento tu ma sexuálne obťažoval a ponúkal mi sex." Zastala som si svoj názor. I keď možno nie pravdivým faktom. A vtedy som si to uvedomila.

Dovtedy mi klamstvá utekali pomedzi prsty, ale práve teraz nadišiel čas na to, aby som sa neučila skvelo klamať.

***

Sedela som v aute a pozerala som sa ako kvapky padajú na čelné sklo. Počítala som. Tristo. Tristojeden. Tristodva. Tristotri. Tristoštyri.

Och sakra. Pomýlila som sa. Zabudla som počítať aj moje slzy, ktoré sa liali z mojich očí. Predsa aj tie sa počítajú ako kvapky. Tak dve oči, dve kvapky a tá tretia čo padne na sklo. Idem na to. Tri, šesť, deväť, dvanásť, pätnásť...

A tak to šlo. Veru nepomýlila som sa. Vlastne ani nechápem, ako som v tomto stave dokázala dopočítať do päť a nie to pokračovať až k päťsto, alebo ku tisícke, kde som sa po nejakom čase dostala.

A on neprichádzal. Nevolal. Nepísal. Neprišiel.

Samozrejme ja som čakala, chcela som ho vidieť, chcela som ho počuť, chcela som ho cítiť Ale ako prvé by som mu jednu slušnú aj udelila, ako aj tomu degešovi v tej debilnej reštike, ktorej som ešte aj zacvakala tie sračky, ktoré ten debil porozbíjal.

„Môžeme ísť domov, prosím?" Ozvalo sa zo zadného sedadla.

„Ja nemám kam ísť." Povedala som cez slzy a založila som si ruky na bruchu, ktoré pomaly vibrovalo pohybmi.

„Ale veď..." Začala. „Napríklad k nám môžeš prísť, k Liamovi. Alebo k vaším domov." Pokračovala veselo Lauren. Je fakt super, že si namiesto mňa zapamätala, ako sa volá môj brat.

„Brata už dávno nemám. Ani mať nechcem." Odsekla som. Zmierená s tou cestou, ktorú mi vytvoril on. Zo životom, ktorý urobil on. S nepriateľmi, ktorým mi vytvoril on. So sklamaním, ktoré mi spôsobil on.

„Napríklad, včera mala tvoja mama narodeniny, bola si vôbec za ňou?" Spýtala sa ma. Nestrácala nádej a verila, že sa opäť dostanem k životu. Ale nechápala, že ja som žiaden už nemala.

Nikto naokolo nechcel pochopiť, že môj život odišiel spolu s ním a nikdy sa už nevráti. A ak mi niekto povie, že toto stvorenie v mojom vnútri má život, len pretočím očami a zahanbím sa.

Hanbím sa za to, že ho mám. Hanbím sa za to, že nebudem hodná mu dať dokonalý život, aký by si to dieťa zaslúžilo. Hanbím sa za jeho otca. Hanbím sa za jeho matku.

„Nebola som za ňou." Priznala som.

„Ale dnes aspoň nachvíľku prídem k vám, keď Louis má narodeniny." Oboznámila som ju a ona sa hrane zasmiala.

„Tak na Vianoce prídeš za Louisom, len kvôli jeho narodeninám. Ale aby si navštívila svoju mamu, čoskoro aj babičku, kvôli jej narodeninám tak to nie." Vysvetľovala. Bola na mňa za tieto veci nahnevaná. Popravde aj ja som bola. Pretože keď moje dieťa nemá kompletných rodičov, ani strýka nemá. Mohlo by mať starých rodičov. Ale aj to som mu odoprela, ako tá najhoršia matka.

„Pozri, pozri. Už kráča z domu." Ukázala som prstom na dvere obďaleč, ktoré sa práve zatvorili. Odišiel z domu a nastúpil do auta. Chvíľu čakal. Iba tak v ňom sedel ako aj mi dve v tom mojom aute. A potom len tak odfrčal.

Lenže zabudol, že ja som mala kľúč od jeho domu. Nepostriehol to. Zabudol na to. Ale to bolo moje malé eso v rukáve, ktoré som teraz chcela použiť.

Presne na Štedrý deň. Deň lásky, pokoja, radosti a času, ktorý by sme mali stráviť s rodinou. Ale ak nemáš rodinu, musíš si pomôcť sám.

A ja s Lauren som to využila pohotovo.

„Si si istá, že to chceš urobiť."Opýtala sa ma. Ale mne to bolo kvázi jedno, keďže som už svoje emócie stratila a necítila som. Jediné čo moje telo dokázalo urobiť bolo, že vo veľkom produkovalo slzy.

„Lenže mi nerobíme nič zlé. Mám kľúče, slušne si dvere otvoríme. My sa nikde nevlámeme. Ja len vojdem do domu a potom uvidím, čo nakoniec urobím." Otvorila som dvere a vybehla som z auta. Naprieč spomienkam a všetkým tým zlým veciam, ktoré predsa len milujem.

Zlé veci, ktoré musím milovať.