MOMENT OF FORCE

78. Chapter

HARRY

Zobudil som sa tiché vrčanie mobilu, ktorú prichádzalo z nočného stolíka. Neviem či to celkom môžem nazvať, že som sa zobudil, pretože v nijakom spánku som sa ani nenachádzal. Nie len túto noc. Už dlhšie noci ma máta myseľ, žerú ma myšlienky, žerú ma skutky, ktoré som kedy vykonal. Presne tie skutky, ktorými som dostatočne silno ubližoval ostatným. A hlavne jej. Im.

Mojej...uhm... komu?

Keď som ubližoval mojej Sofii, môjmu dievčaťu, môjmu... Bola mojím všetkým. 

A dokonca aj keď som ubližoval mojej malej, ešte nenarodenej dcérke. Chudinka Sofi si asi myslela, že sa to nedozviem. Ale Marcus bol vždy múdry a šikovný. Za nejaké tie drobné na cigarety a chľast mi všetko o Sofi a mojej malej povedal.

Mojej malej...

Dokonca sa priznal aj k tomu, že ju už dlho nevídal, myslím si,  že šla na materskú. Neviem, čo si mám namýšľať, ale ťahá ma hlavou podivná myšlienka toho, že by som sa to mal pokúsiť nejako urovnať, lenže to moje druhé ja, ktoré sa pozerá na tento svet trocha realistickejšie mi hovorí, že som do celé už dávno dokafral.

Po nociach ma mátajú myšlienky typu, že by sa všetko mohlo skomplikovať ešte viac než to je. že by som obidve mohol stratiť. Ale až po vynadaní rodičov som si uvedomil, ako to vlastne chodí. A ako by sa chlap na mojom mieste zachoval. Ba dokonca som si uvedomil, že ja nemôžem byť chlapom na úrovni, pretože tí sa tak nesprávajú ako ja.

Nespím, nejem, trápim sa. Ale za to myslím veľmi tuho a veľmi často. Vymýšľam, premýšľam, naprávam svoju pohlúženú myseľ. A ruky mi len tak nejako behajú po papieri aj s perom v ruke. Niekedy ťažko, niekedy veľmi šikovne. Napíšem svoje myšlienky, položím svoje strasti, starosti na papier. Ten sa mi nikdy nebude sťažovať, dokonca mi nikdy nebude vyčítať to aký som a aký by som mal byť.

Čierna tma prekryla lásku, 

studený závoj noci dostala.

Márne v snahe si kričala:

"Odpovedz mi na otázku!"

Aj by som pozabudol na môj mobil, ktorý stále neposlušne vyblikoval, oznamoval mi zmeškaný oznam, notifikáciu. 

Zayn:

Zachráň čo môžeš, ty darebák. Ver mi, že prídeš o viac.

Radšej som mobil zahodil späť na stolík a položil si hlavu do dlaní. Tento ma už otravuje vyše týždňa so správami podobnými tejto. Už si z toho nerobím nič, mám pocit, že mi dvaja sme sa už vyrovnali keď som mu splatil všetku sumu za to, čo som ja hlúpy debil v mladosti narobil. Dokonca som mu dal aj na viac a on spokojný s úsmevom odišiel. Ja som sa trochu aj potešil, odľahlo mi, že som sa ho zbavil a s ním aj veľkej časti mojej minulosti.)

Chystal som sa nejako si to vyžehliť u nej, u tej, ktorú... 

Čo to tu vlastne trepem?

** Svet patrí bláznom.

Viem ja vlastne čo cítim? Niekedy sa sám nad sebou zamýšľam, či vôbec má môj život zmysel, ale keď sa pozriem na tapetu môjho mobilu kde stále tróni jej tvár v spánku zistím, že žiť sa ešte oplatí. Ja som tu pre ňu... A pre moju dcéru. Ktorú si chcem a užiť, a pre ktorú budem bojovať všetkými svojimi silami a budem ju chrániť od chlapov tohto typu, typu ako som ja.

Pravdou je, že radšej sa ľudia ocitnú v inteligentnej samote, ako v hlúpej spoločnosti. A cudzie ženy sa vždy vzdajú krajšie. Dokonca všetci vieme, že alkohol je životný štýl. Ja viem. som v tom uistený, že o šťastí snívam, ale bolesťou žijem, ktorú posúvam ďalej. Nikdy som nepochopil to čo ľudia pre mňa robili, až keď som o to prišiel patrične sa mi to všetko zrátalo.  Ľudia robia všetko preto, aby zabudli, ale tisíckrát sa vrátia tam, kde nechcú, aby boli.  Je veľa právd sveta, je veľa právd toho môjho sveta. Lenže jedna pravda prevyšuje nad všetkými. Som hlúpi, že ju ľúbim? Moja láska určite nie je hlúposťou. Je to krásny pocit, ktorý strácam, ktorý pomaly chabne. 

Preto znova otvorím chladničku a klasicky si z nej nič nevyberiem. Čo náhodou sa ľutujem? Sanujem sa? Nie to nie je pravda. Som hrdý na to, že môžem trpieť pod jej rukami, som hrdý na to, že dokážem pykať za svoje chyby. 

A tak ako vždy s plnou mysle si sadnem na gauč pre televíziu, ktorú si samozrejme zapnem, ale mám maximálne v riti to, o čom tam ten držgroš v spravodajstve hovorí. O svete, o vojnách, o kríze tuším spomína. Lenže ja mám svoju vojnu pred sebou, krízu v hlave, a môj svet mi uteká pomedzi prsty len tak. Akoby lusknutím prsta. Všetko sa stráca. Prichádzam o moje dievčatá. Zayn ma zničil.

Zayn...

Moje dievčatá...

Zayn a moje dievčatá...

Moje dievčatá a Zayn...

SAKRA...

Okamžite som vybehol hore do pracovne po pištoľ a ďalšie tri zásobníky do nej. Rýchlo som si tieto veci vzal do rúk a bežal som do spálne, kde som zo seba rýchlosťou svetla strhol pyžamo a vbehol som do kúpeľne. Nevedel som čo z nej potrebujem, načo som do nej prišiel. Potom som sa rýchlo opláchol studenou, priam mrznúcou vodou, kde moje rozhorúčené ruky horeli. Učesal som sa nejako a niečo na seba nastriekal.

"Sakra, toto nepotrebujem." Zahodil som v rýchlosti dezodorant, ktorého som asi teraz polovicu na seba vystriekal. Vzal som si cestou nohavice, ktoré som na seba rýchlo vytiahol, zapol sa a prehodil cez seba košeľu. Rýchlo si strčil zbraň za opasok a zásobníky si skryl do vrecka. Peňaženka, mobil.... Kľúče od auta.

A utekal som vystrašenými myšlienkami dole schodmi, kde som sa skoro sterigal a natrepal hubu o zábradlie. Dychčal som ako pes, bol som spotený, nie z behu ale zo strachu a hnevu, ktorý sa vo mne trhal s ostatnými pocitmi.

Ako je možné, že mi to doteraz nedochádzalo. Už niekoľko dní sa neukázala v práci, som ti Marcus vďačný, a tie jeho sprosté správy, ktorými sa prezradil. Šťastie, že je Zayn taký hlúpy a kvázi ma o svojom každom kroku informoval. A predovšetkým škoda, že ja som ten hlúpy. 

Zase som tým hlúpym ja.

Neviem ako som sa dostal do auta, neviem či som zamkol dom, neviem či som zavrel kohútik vody. Ale toto boli tie posledné veci na ktoré som myslel. Všetko moje šťastie, moje potešenie určite trpelo a leda bolo prežívalo. 

Auto ma nieslo akosi samo. Išiel som na to miesto, kde som sa po nociach s ním stretával a kupoval som si od neho drogy.

Moja cesta viedla ku starým hangárom za mestom. Nevnímal som cestou nič, len to ako silno mi búši srdce. Ku zmyslom som sa prebral až vtedy, keď som zastal medzi napoly rozpadnutými bytovkami a zbadal som červené auto. 

Pomaly som vystúpil a potichu, docela rýchlo som kráčal ku vchodu. Ešte, že to tu poznám. Prešiel okolo auta, nazrel som dnu či náhodou nie je v aute, ale nebola. Len od auta viedli krvavé stopy smerom dnu do jedného z hangárov. Striaslo ma. 

Bože, modlím sa aby boli obidve v poriadku. Prosím, zachráň ich.

Tak som sa s roztrasenými nohami ako decko vybral dnu, no ešte pred dverami som sa zastavil a poriadne sa nadýchol. Do rúk som si vzal zbraň, vsunul do nej zásobník a nabil ju. Len som si povedal, keby niečo, okamžite strieľaj Harold.