MOMENT OF FORCE

50. Chapter

HARRY

„Zopakuj to." Vyzvala ma s trasúci mi sa rukami a opovrhnutím v očiach. Sám som nevedel, kde sa to vo mne vzalo, čudoval som sa, že som mal gule na to jej povedať niečo také.

„Dobre si počula. Ak by som ťa nepretiahol vtedy, veď pamätáš..."Nadýchol som sa s snahe pokračovať ďalej, no pohľad do jej kalných očí, ktoré sa zalievali slanou tekutinou, mi nerobil dobre. Ale aj tak som vzal so zeme všetku svoju guráž a dokončil som.

„Určite by som si raz k tebe našiel cestu." Prilieval som olej do ohňa, tváril som sa hrdo a potešene za to, ako som jej celú túto situáciu vyhadzoval na oči, no bol som až na toľko hrdý, že som nevedel povedať sám sebe stop, aby som ju netrápil.

Bol som úplný kretén, trepal som si hlavu o múr, že som si dovolil povedať niečo také na jej osobu, ale som len úbožiak a taký ľudia to robia.

„Veď nemáš za čo sťažovať. Viem, že sa ti páči to, čo s tebou v posteli robím." Zaklincoval som... Prehovoril som hrdo, nerušene a bez bolesti tak, ako som to robil doteraz.

Videl som, ako sa pod mojim pohľadom zmenšovala od strápňovania, ale môjmu už aj tak dosť namakanému egu to robilo dobre... Svinsky dobre, presne ako pohľad na ňu v tej najzraniteľnejšej polohe.

Pohľadom behala všade na okolo. Chcela utiecť ďaleko preč od darebáka ako som ja. Lenže bol som natoľko sebecký, že by som ju od seba nedokázal pustiť. 

„Čo teraz nič nepovieš?" Výhražnou vetou som to chcel nejako zachrániť, ale až keď som ju vyriekol mi doplo, že narobím viac škody ako úžitku. Radšej som si preplietol prsty v lone, akoby som si vytvoril bariéru, ktorá by mala zabrániť mojím rečiam.

„Lebo rozprávať sa s hlupákmi je ako na stenu hrach hádzať." Nakoniec prehovorila, ale priznávam, že tým čo povedala, mi vytrela zrak. Čakal som, že som ju už dostatočne ponížil, že jej neostalo štipku úcty, ale ona bola natoľko silná žena, že sa pozbierala a bola by mi schopná aj jednu darovať na hubu.

Presne ako som si to v hlave premietol sa jej ruka rozohnala a chcela dopadnúť na moje líce presne tak, ako aj minule.

No moje reflexy po bitke zo Zaynom boli sto krát lepšie, tak som ľahko chytil jej zápästie do mojej veľkej dlane. Rozčúlilo ma to, že by som si jednu cez hubu zaslúžil,že som taký mäkkýš, a že som jej nedovolil jej jednu mi uštedriť.

„Nejasne som ti povedal, že na mňa ruku už nepoložíš?" Postavil som sa oproti nej, natiahol som sa ako luk len kvôli tomu, aby vedela čo je oproti mne. Sám som to dobre vedel, no ako chlap som si nebol hodne priznať.

Výškovo bola menšia ako ja, vo všetkom bola menšia. Moje ruky boli raz tak veľké, ale stále som si hovoril, že je to moje malé dievčatko.

Hlavne posteli ma to dokázalo vyhecovať, keď po mne jazdila na mojom pracovnom stole v kabinete. Ach Bože, tie časy.

„Máš pravdu.... Ja vlastne neviem čo tu ešte robím." Vyriekla, vytrhla sa mi a utiekla dolu schodmi. Ja pako, kretén a všeličo horšie. Trepol som sa rukou po čele a vybehol som na schodište.

 „Kde utekáš? Ešte si mi neurobila dobre?" Vyštekol som po nej, až potom som si uvedomil, že toto som hovoriť nemal. Ale to dvere môjho domu už boli zatvorené a ona bezhlavo bežala v mojej mikine cez ulicu.

Oknom som ju zazrel ako beží preč. Mal som chuť utekať za ňou a vybozkávať jej nohy za to, že to som mnou ešte drží. Ale uvedomil som si, že vlastne nemá na výber keďže ju držím tými sprostými fotkami, ktoré ani nie sú... Ale to je jedno.

Zišiel som dole schodmi, zistil som, že mobil so sebou má, že jej môžem zavolať, tak som neváhal. Vytiahol som mobil, a našiel som kontakt, pri ktorom bola jej fotka keď spala. Bola krásna. Nakoniec som ho predsa vytočil, ale ozvala sa odkazová schránka.

„Som úplný idiot." Prehovoril som a kráčal som do kuchyne s úmyslom si niečo naliať, ale pred mojím domom zaparkovalo auto. Došľaka. Presne to červené auto. Prvé mi napadlo, že možno nezistí, že som doma, ale moje auto parkovalo pred domom, domyslel si, že som tu.

„Hej, ty hovedo." Ozvalo sa mojím domom, keď si len tak vstúpil dnu dverami, akoby bol doma.

"Hovoríš o sebe, ty sebec zasraný." Hneď som mu objasnil a vytrel hubu už len mojimi slovami, ktoré som si pred ním mohol dovoliť.

„Kde máš tú štetku, hmm? Už jej chrániš zadok?" Obzrel sa po dome, hľadal ju, ale bol som pokojný lebo som vedel, že tu nie je a nemám sa čoho báť. Lenže ma rozčúlilo, to ako o nej hovoril. Nebola moja štetka, bola... ja vlastne neviem, ale rozhodne nebola len tá, s ktorou som len spával. Ale je to tak. Oponovalo mi podvedomie. Sakra ja viem! Odpovedal som mu, ale nestačilo to, tak som radšej sústredil pozornosť na Malika, ktorý sa prechádzal po dome a hľadal moje dievča, ktoré som asi pred pol hodinou pohanil, ako som len mohol a tak s plačom odišla.

„Pýtam sa ťa, ty darebák kde je?" Skričal, keď sa vracal dole schodmi.

„Nie je tu." Jednoducho som odpovedal z kuchyne, kde som stále stál zapretý rukami o pult a rozmýšľal som nad tým, že by som sa k nej mal správať slušne.

„Tak kde je? U seba doma nie je." Spýtal sa ma a prišiel ku mne do kuchyne. Spozornel som! Bol u nej?

„Bol si u nej doma?" Vyslovil som svoje myšlienky a hneď som sa naježil.

„Hej bol som." Jednoducho povedal, ale keď videl akým pohľadom ho obdarúvam, začal cúvať.

„Ty chceš opäť na hubu?" Spýtal som sa ho, pre istotu som zo šuplíka vytiahol veľký nôž na mäso
„Hej, braček môj..." Zasmial sa nervózne pri pohľade na nôž, ktorý som pevne zvieral v dlani.

„Ak sa tu ešte raz ukážeš, tento nôž na teba použijem!" Natiahol som sa a hodil som po ňom ten nôž.

Rýchlo otvoril vchodové dvere a posratý bežal k autu. Nôž sa hrotom zapichol na dvere a pokýval za so strany na stranu. A po Malikovi neostalo ani smradu.