MOMENT OF FORCE

43. Chapter

HARRY

"Si istá, že ti je fajn?" Spýtal som sa toho malinkého dievčaťa, ktoré kráčalo vedľa mňa. Toho malinkého dievčatka, do ktorého skoro každý večer búšim ako zmyslov zbavený a môžem ju nazvať svojou drogou. Presne toho dievčaťa, ktoré bolo malinké len svojim vzrastom, ale bola to dokonalá ženská, ktorej krivky presne pasovali do mojich veľkých rúk.

Preto som okolo nej obmotal svoje ruky, pritisol som si ju na svoju hruď, presne tak ako to mám rad a jej oblý bok som chytil v ruke.

„Určiteje mi fajn. Myslím si, že ten stejk nebol veľmi dobrá voľba." Snažila sa mi hovoriť s istou tvárou, ale videl som v nej tie malinké obavy, ktoré sa prelievali jej očami.

 Lauren sa vyrozprávala o tohto ročnej výzdobe, nebola to tá najlepšia téma. Len som ticho nastúpil do výťahu ako ostatný a neprihováral som sa im.

Keď som začul, že debata o výzdobe, stromčekoch a svetielkach neutíchla, pretočil som očami a z vrecka mojich džínsov som si vytiahol mobil.

 Otvoril som si najbližšiu hru, ktorú som na ploche mal a začal som ju hrať. Aj keď ma nebavila, bola to stále lepšia možnosť, ako počúvať tých troch, ktorý riešili úplne absurdnú tému. Tému Vianoce, sviatky a chvíle strávené s rodinou.... Presne to čo nemám rád...

-Dovolím si povedať, že najlepšie Vianoce sú tie, kedy ste obklopený aspoň tromi štetkami, ktoré si zavoláte a môžete s nimi robiť čo len chcete. Ale stále som myslel na to, že tento rok nebude taký ako ten minulý. Mám pri sebe Sofi... Tak asi ona nahradí tie štetky. Čo už....-

 I keď po chvíľke vrava utíchla, nemal som sa k tomu, aby som sa k Sofii pritúlil. Proste teraz som na to nemal chuť, nebol som na to klasické maznanie. Maznal som sa len, keď som potreboval aby sa mi kvalitne postavil... Niečo ako predohra.

 Nebol som ten typ chlapa, ktorého ona pri sebe potrebovala mať, ale sama si vybrala.  Pokiaľ som si mohol zasunúť bol som spokojný, ale v poslednej dobe som sa zamýšľal len nad tým, či si naozaj zaslúži také muky, aké jej robím len ja. Ale.... Je to žena, dovolím si povedať, že jedna z tých drsnejších aj citlivejších zároveň. Nikdy ma neprestala udivovať.

Predsa som len otočil hlavu do boku a pozrel som sa na tú ženu, o ktorej som posledné dni v kuse rozmýšľal, vlastne ani neviem prečo.

 Očami som sa zastavil na krásnom profile tej malej dievčiny, ktorá mi siahala ledva po kľúčne kosti.

-Áno, presne na tú, ktorá je v posteli najlepšia. Áno, tá ktorá miluje hrejivé objatia. Ale presne tá dievčina sa teraz kochala pohľadom na párik ľudí, ktorých som mohol nazývať mojimi priateľmi.-

Lauren bola Sofiinou najlepšou priateľkou, keďže Sofia so mnou spávala, bola tam istá spojitosť toho, že som ju mohol volať kamarátkou. A Louis? Toho som naučil fajčiť trávu, tak musel byť mojim priateľom.

I keď ma zarazil fakt, že Louis dal Lauren bozk na čelo... No neveril som vlastným očiam. Sakra, kedy sa z neho stala taká cintľavka?

Keď si Sofia ťažko vydýchla, vedel som, že čoskoro otočí hlavu na mňa. Tak som sa opäť pozrel na mobil a hral som sa, že ma zaujíma ta stupídna hra, ktorú tam mám. Aj tak presne bolo. Otočila na mňa svoj pohľad, ktorý do mňa tvrdo zapichla, presne tak ako to vedela iba ona. Aj keď  som sa jej do očí nepozeral, periférne som videl, že ma pozoruje. Dobre, veľmi dobre som vedel, že nad niečím rozmýšľa...

Keď výťah nečujne pípol, bol som vďačný Bohu, že táto hnusná chvíľa končí. Zasunul som mobil späť do vrecka a nechtiac som sa zahľadel do jej krásnych zelených dúhoviek, v ktorých plával mráčik žltej.

Možno rozmýšľala nad nami, alebo nado mnou. Vedela, určite veľmi dobre vedela, že nie som práve ten najlepší človek...

Som človek a my ľudia robíme chyby. Spravil som ich viac ako dosť, ale minulosť už len tak nevymažem.

Práve v tej chvíli, keď som sa zamýšľal nad minulosťou sa mi sama prehnala pred očami v podobe červeného auta a toho debila, ktorého som asi pred mesiacom zmlátil. Nebolo mi ho ľúto, práve naopak. Ľutoval som, že som ho nedoriadil ešte viac. Už by si ten chudák nezasunul do žiadnej štetky, ktorú si vodí na jeho prestížne párty.

„Louis." Skričal som. Automaticky sa otočil, pustil Laureninu ruku a kráčal ku mne.

„Na chvíľku vás opustíme, dámy." Povedal som im a okamžite som Louisa ťahal za rukáv smerom k tomu hajzlovi.

„Len choďte napred, my vás dobehneme." Dodal Louis a kráčal za mnou.

„Čo to do riti robíš?" Spýtal sa ma a nervózne si prehrabol vlasy. Chcel som mu odpovedať, no predbehol ma s ďalšou výčitkou.

„Jasne som ti povedal, že sa aspoň snáž správať normálne. Nechcem kvôli tebe prísť o jeden normálny vzťah" Jeho slová som púšťal jedným uchom dnu a druhým von. Vôbec ma nezaujímalo či si ešte zasunie, alebo nie. Len som sa smial nad jeho naivitou a kráčal som napred.

„Louis, malo by ti to byť jedno. Možeš šukať každú druhú v tomto meste." So smiechom som mu odpovedal a on len pretočil očami.

„Myslel som si, že ťa Sofi dala aspoň troška do laty." Začul som jeho dudranie, ale nemal som chuť mu odpovedať. Blížili sme sa k tomu autu, vôbec ma neprekvapil ten fakt, že sedel dnu a hudba mu hučala na tom najsilnejšom stupni.

Ako náhle si nás všimol, vytrepal ten svoj zazobaný zadok z toho drahého auta a postavil sa nám oproti, akoby bol on niečo viac, než som ja. Predsa, asi len zabudol, ako som ho doriadil, no monokle pod jeho okom mu to stále museli dávať na vedomie.

„Nedáš si stále pokoj." Prehovoril som ako prvý a spolu s Louisom sme od neho ostali stáť čo najďalej sme mohli.

„Ty radšej drž hubu.. Inak ti ju vymlátim, že sa nespamätáš." Pohrozil mi, no mne to prišlo naozaj smutné a trápne, že si dokáže nárokovať iba slovami.

„Asi si nespomínaš, ako som ti trepal hlavu o to auto. Naozaj, je mi ľúto, že ti to k rozumu nepomohlo." Rýpal som si do neho ďalej aj s hrozbou toho, že by sa na mňa opäť vrhol. Veď zložil by som ho s prstom v nose. Azda sa nebudem srať s takým idiotom ako je on.... za to mi môj drahocenný čas nestojí.

„Čo ty Tomlinson?" Mykol hlavou smerom k nemu a tie jeho debilné vlasy sa a ani o milimetre nepohlo kvôli tomu, že boli nalakované s lakom na vlasy. Keby ste chceli jeho vlasy rozčesať, hrebeň by zapadol do toľkých litrov laku.

„Stislo ti zadok, že už k tebe nedôjde tráva?" Opýtal sa ho posmešne, no keď som videl, ako Louis stláča svoje päste, chytil som ho za ruku.

„Malik?" Oslovil som ho priezviskom a založil som si ruky na hrudi.

„Čo sa tu toľko motáš?" Spýtal som sa ho. Odvrkol si a oprel sa o kapotu auta

„Chcem len to, čo mi patrí." Zasmial sa a zaujal bojovný postoj, podobný tomu môjmu.

** Vojna sa raz skončí, ale moja armáda bude večná.

„Ak to neodstanem, vezme si tú tvoju, ktorú si pekne nabúchavaš už niekoľko mesiacov." Rozhodne povedal. Vypúlil som na neho svoje oči a neveril som vlastným ušiam.

„Tú, ktorá si chodí na tom čiernom aute a má obdivuhodný objem hrudníka." Stisol som sánku pevne k sebe a zuby mi bolesťou naznačili, aby som stisk sánky povolil.