MOMENT OF FORCE

41. Chapter

***

„Tento rozhodne nie?" povedal s istotou v hlase a ja som sa zamračila.

Prečo?" Protirečila som mu a dôkladne som si obzerala set podprsenky, s nohavičkami a čipkovaným tielkom. Vyzeral naozaj skvelo, mal niečo do seba a niečím zaujímavým sa od ostatných líšil. Preto bol mojim obľúbeným.

 „Je veľmi obyčajný." Znechutene povedal, rezignovane si ľahol sa posteľ a obratom ruky vytiahol z vrecka mobil. 

„Musím si vziať niečo teplejšie. Veď predsa chodiť skoro nahá v decembri to nie je žiadna sranda." Povedala som a čakala, že si upútam jeho pozornosť.

„Chceš aby som ti prechladla?" Spýtala som sa ho, no on len rýchlo krútil hlavou.

„Nie pravdaže nie. Vo varení vývarov a čajíkov naozaj nie som dobrý." Zasmial sa a položil mobil na posteľ. 

„Chlapi." Zahundrala som a naozaj pekný set som hodila späť do zásuvky s oblečením. Neviem čo mu je, no ukázala som mu asi dvadsať kúskov, no vždy nad niečím ohŕňal nosom.

„Ženská." Odpovedal mi smiechom a týmto slovom. Ignorovala som ho a hrabala som sa ďalej vo svojich veciach. Niečo som našla, hodila som to za chrbát s istotou, že to dopadne na posteľ a Harry si to všimne.

„Vyber niečo z toho." Pootočila som hlavu na posteľ a zazrela som kopu oblečenia. Zobral si do rúk jednu z podprseniek. Táto konkrétne bola krvavo červená, lemovaná s čiernou čipkou a malým doplnok v strede.

„Fíha." Len tak z neho vypadlo, no položil ju späť na posteľ a vzal k sebe nejaké nohavičky. Postavil sa, otočil sa k zrkadlu a nohavičky priložil na dané partie.

Prirovnával si k sebe moje červené nohavičky s čipkou. Pokrútil bokmi ako nejaká skúsená modelka a natočil sa lepším uhlom k zrkadlu. Nemalo to chybu až na to, že do tých nohavičiek by vopchal asi len jednu nohu.

Hneď som sa začala smiať keď sa prechádzal naprieč mojou izbou s nohavičkami prirovnávanými k jeho rozkroku. Sadla som si na posteľ, pritlačila som si kolená ku brade a kývala som nad nim hlavou. Mala som pocit, že sa udusím smiechom nad jehou naivitou. Možno naivitou ani nie, skôr odvážnosťou ako sa tu len tak prechádzal ako na móle.

„Pristanú mi." Sám sa pochválil a nahol saku posteli. Prehrabol sa v kôpke a niečo z nej vytiahol

„Máme tu ešte niečo." Do rúk moju čiernu podprsenku s malou aplikáciou v prostriedku a k tomu ladené nohavičky. Priložil všetko kde má byť, a opäť začal okolo mňa hodiť.

Len som nad ním pokrútila hlavou a vybrala sa k menu, s úmyslom všetko mu zhabať a odložiť to

„Daj to sem." Natiahla som ruku a on sa uhol.

„Je to moje." Povedal, pohla som hlavou v bok

„Harry daj mi to." Povedala som trochu hlasnejšie a naliehavejšie, on obehol izbu.

„Nedám. Páči sa mi to a je to moje." Držal veci v rukách a ja ako ten najväčší pako, som behala za ním.

„Styles okamžite mi to daj." Skríkla som a načiahla ruku na znak toho, aby mi to dal.

„Nedám." Povedal si svoje a stále predo mnou utekal. Správal sa ako obyčajné decko, ktoré z vysoka kašľalo na svoju mater a jej názor.

 „Vráť mi to inak..." nič vhodné na obranu ma nenapadlo tak som nedopovedala.

„Inak čo?" začal sa mi vysmievať.

„Tak pôjde to po zlom." Rozhodila som rukami a kráčala pomaly smerom k nemu. Keď začal cúvať chrbtom smerom ku posteli, rozbehla som sa a skočila som mu na ruky. Tým pádom som ho zvalila na posteľ a surovo mu vytrhávala moje veci z jeho rúk. Dobre som vedela, že na neho nestačím, no aj tak som ďalej bojovala.

„Daj mi to." Skríkla som do prázdna a zdvihla hlavu pričom som na ňom sedela. Zastavil sa v pohybe a prestal triasť rukami. Ostalo ticho, on sa smial od ucha ku uchu zatiaľ čo ja, som bola v takej pozícii, v ktorej by sme sa naposledy ocitli dnes ráno keď sme si to rozdávali u nás v kabinete.

„Sama dobre vieš, že som vo výhode." Usmial sa mi do tváre. Zhodil ma zo seba a vysadol on na mňa. Jeho prsty sa tvrdo zaryli do mojej mäkkej kože na bruchu čo vyvolalo pocit šteklenia. Začala som sa smiať, a strkať jeho dotieravé ruky preč.

„Nerob! Nerob." Kričala som na neho a nehorázne som sa rehotala.

„Veď mi daj. Ubráň sa." Odvrával mi, no na oplátku som ho bezducho začala trieskať po rukách. Lenže to s ním ani nehlo. Snažila som sa proti nemu postaviť no nemohla som sa ani pohnúť. Len som svoje nohy po ním skrčila a chránila som s všetko to, kde ma šteklil.

„Ale no tak. Tak to si to späť nezískaš." Hučal do mňa stále sa smial. Nemala som silu nič iné urobiť, len zodvihnúť kolená, on len skríkol a spadol prv na mňa. Položil si hlavu vedľa tej mojej a obaja sme uvoľnili svaly. Stále v bizarnej polohe, ležal na mne. Úder na to najcitlivejšie miesto bolo mojim východiskom. Viem, že ho to bolelo, ale sám si o to koledoval.

„To bolo chytré." Pošepkal mi do ucha ja som sa rozosmiala.

„Bolo to, to prvé čo ma napadlo." Odpovedala som potichu a pohladila ho po chrbte. Otočil sa na bok a padol vedľa mňa na posteľ.

„Tak čo si mám zobrať?" Spýtala som sa, nakoniec mykol plecami a bokom si ľahol ku mne

„Neviem." Zadudral do mojich vlasov a ruku obmotal okolo mojich bokov.

„Ale istotne viem, že ak sa neoblečieš do desiatich minút, Lauren s Louisom sa na nás vykašľú a na vianočné trhy pôjdu sami." Na oko ma vyhrešil, ale videla som na jeho ústach úsmev.

„Dobre, dobre." Rezignovala som, postavila som sa z potele a vzala som si tie veci, s ktorými tu Harry pobehoval hore – dole.

„Myslím si, že nejakým vianočným svetrom nič nepokazím." Zočila som jeho znudený a sklamaný pohľad.

„Opováž sa vziať toho s tým snehuliakom." Povedal, zdvihol na mňa prst a sadol si na posteľ.

„Ale je pekný." Stála som si za svojim, sveter som zo skrine vytiahla a primerala som si ho k sebe. Môj odraz v zrkadle sa mi niekoľko krát otočil, sveter akosi zmenil farbu a moje telo sa samovoľne pohlo dozadu.

„Sofi?" Počula som Harryho neistý hlas, ale môj žalúdok podskočil. Večera sa len tak zatriasla a rýchlim behom som utekala do kúpeľne, smerom nad záchodovú misu. Okamžite som do nej naložila obsah žalúdka a oprela sa o ňu rukami.

„Hej, si v poriadku?" Buchot krokov ma uistil v tom, že Harry sem rýchlo beží. Objavil sa vo dverách, ako ma vzhliadol okamžite sa ku mne zohol a všetky vlasy zovrel v pevnom zovretí.

„Myslím..." snažila som sa niečo povedať, no opäť to zo mňa letelo von.

„Ako ti pomôžem? Mám pocit, že asi ostaneme doma a ty sa z postele za celý večer nepohneš." Podal mi do ruky pohár s vodou, ktorý bol položený na umývadle. Ostala som ticho, opláchla som si ústa a vypľuvla som vodu.

„Som v najlepšom poriadku, asi mi ten stejk na večeru nesadol." Zaklamala som, aj keď som vedela, že to okorenné mäso bolo skvelé a lahodné. Postavila som sa, podišla som ku vani a sadla som si na jej okraj. Kľakol si predo mňa a chytil ma za ruky.

„Naozaj si okej?" Spýtal sa ma, ja som svedomite prikývla. Teda, dúfam, že som.