MOMENT OF FORCE

76. Chapter

Moje krôčiky boli malinké a v prvom rade pomalé. Nikam som sa nenáhlila, nemala som na to dôvod.
   Vykračovala som si veľmi pokojne, pretože som sa nemala kam ponáhľať.

Cítila som sa uvoľnene, pretože som mala pocit, že som niečo užitočné spravila a bola som za to na seba veľmi hrdá.
    Viem, že Taylor aj Niall sú už dospelí, sami za seba rozhodujú a sú svojprávni, ale v tomto probléme figurovalo aj meno môjho brata a ja som to potrebovala nejako zachrániť.
  Viem, že Liam si o mne myslel už svoje, ale ide o to, aby som mu konečne otvorila oči, aj keď som sa o to už pokúšala, ale zatiaľ boli moje pokusy sakra márne.

A teraz, keď mam nejaké to eso v rukáve, som maximálne pripravená, tak nečakám na nič a som pripravená zakročiť hneď.

Preto som zaklopala na dvere domu, kde žili moji rodičia. Neviem prečo, ale vnútorne som cítila, že Liam nebude doma, ale bude u rodičov. A nemýlila som sa, keď som našla jeho auto stáť pred domom.

"Kto by nás teraz chcel navštíviť?" Ozval sa mamin hlas spoza dverí a ja som sa troška usmiala.
  Neviem prečo, ale mala som dôvod sa smiať. Cítila som sa šťastne, pretože som počula hlas mojej maminy. Ten hlas, ktorý mi tak dlho chýbal. Nepočula som ho veľmi dlhú dobu a za ten čas sa mi vôbec neodcudzil.

Otvorila dvere a skoro jej padla sánka k zemi. Bola veľmi prekvapená, ale po nejakom tom momente sa jej na perách vyčrtal úsmev. Ten sa rozšíril niekoľko násobne viac keď sa pohľadom zastavila na mojom brušku, ktoré nadskakovalo pohybmi bábätka.

"Tak predsa ste nás prišli navštíviť." Odstúpila od dverí a pustila má do domu.
   V tomto dome som nebola už veľmi dlhú dobu. A popravde..... aj mi to tu chýbalo. Tu boli všetky moje dobre spomienky, tu ostal môj dobrý život, ktorý som kedysi žila. No... verte či nie, ale aj ja som niekedy žila a nie len prežívala.

"Prišla som iba na skok, mami. Pretože som dosť uťahaná z práce a navyše by som si chcela v kľudne vyložiť nohy, pozrieť si nejaký dobrý film a napchať sa zmrzlinou." Obe sme sa sladko zasmiali a až vtedy som si uvedomila, že môj aj jej smiech znejú skoro rovnako a sú si veľmi podobný.

"Len potrebujem niečo prebrať s Liamom, ak tu ešte stále je." Mama horlivo prikyvovala a už ma viedla do obývačky, kde sedel aj s otcom a obaja pozerali večerné televízne noviny.

"Liam?" Oslovila som ho a on mi okamžite venoval svoj pohľad. Naznačila som mu očami, aby sme šli hore a mali trošku súkromia, pretože mi bolo trápne pred rodičmi vyťahovať takúto chúlostivú vec.
  Najprv nechápal, ale po mojom veľmi efektívnom presvedčovacom pohľade mi venoval aj nejaký ten súhlas a ako prvý sa vybral hore schodmi do jeho starej izby, ktorá už niekoľko rokov zíva prázdnotou.

"No..." Nejako som chcela začať, naznačiť mu o čom by som sa chcela rozprávať, ale nič ma nenapadlo. Nechcela som to na neho vybaliť hneď, ešte by sa nejako rozhorčil a poslal ma kade ľahšie. A toto mi nebolo za potreby.

"Ako to ide? Čo Taylor?" Načrtla som a sadla som si na posteľ. On stále stal pri dverách a pozeral sa na mňa. Napokon dvere zamkol, aj keď neviem prečo a sadol si vedľa mňa. Pošúchal si ruky o seba a hlboko sa nadýchol.

"V poslednej dobe to nejako chabne. Ale na googly ľudia hovoria, že krízy vo vzťahoch sú úplne normálne. Dokonca aj v takej, v ktorej sa práve nachádzame aj my." Poznamenal. Nejako mi to nadhodil, aby som ho uistila, ako ho poznám. Ale dnes som tu nebola preto, aby som niekoho uisťovala a dávala mu planú nádej.

"Myslíš to jej podvádzanie ťa? Docela ti slušia tie parohy, ktoré ti nasadila." Rýpla som si, ale až po jeho neurčitom a nahnevanom pohľade som si uvedomila, že som zašla asi ďaleko.

"Ak si ju opäť chcela obviňovať, tak sa potom nemáme o čom rozprávať." Urýchlene sa postavil a odišiel k dverám. Na nohy som vyskočila ako srnka a pobehla som za ním, aby som ho zastavila.

"Nie, nie, nie. Nejde tu o žiadne obviňovanie. Ide tu o pravdu. Bolestivú, ale vždy je to pravda, Liam." Zachytila som ho za rukáv trička a ťahala ho späť ku posteli, aby si tam sadol a aby sme sa mohli v kľudne porozprávať.
  Ale nie, baran tvrdá hlava sa vytrhol z môjho zovretia a chcel dvere odomknúť.

"Mám aj video aj fotky o tom, ako som ju dnes prichytila s Niallom. Vášnivo si to rozdávali v zborovni na stole." Rýchlo som zo seba vypŕskla. A nemala som. Bola som prirýchla, ale ozaj som nemala nejaký iný spôsob ako by som mu to povedala.

Liam ostal v úplnom šoku, zabudol asi aj dýchať. Len sa na mňa pozeral a nevydával žiadny zvuk. Ani nemrkol. Ale potom, z ničoho nič sa začal rehotať. Myslím, že mu aj nejaká slzička od smiechu vytiekla z oka.

Ale keď som to už načala, tak som otvorila galériu v mobile a ponúkla som mu pohľad na nejaké tie zábery, ktoré som urobila.
  Ostal v šoku, bolo to na ňom pozorovateľné, ale tváril sa veľmi neutrálne a normálne.

"Toto je určite nejaká fotomontáž, na ktorej si si dala veľmi záležať." Mobil mi strčil do ruky a hravo ma vysmial.

"Mám aj video a toto už určite neodsúdiš ako podvod." A tak aj bolo. Zapozeral sa do toho videá, ktoré som len vďaka svojej nešikovnosti natočila. A toto mu konečne otvorilo oči.

"Bože!" Vypadlo z jeho úst. Prehrával si to video znova a znova a potom mobil len tak zablokoval a dal mi ho do ruky. Nejakým rýchlym pohybom odomkol dvere a vyparil sa. Ale potom a ešte vrátil, dal mi pusu na čelo a tak odišiel z domu. Rýchlym a nahnevaným krokom.

***

Máj sa vyčrtal akosi teplo. Všetkých nás to samozrejme prekvapilo, ale nikto sa nepriečil. A ani moja dcéra nie. Tej to vyhovalo tak isto.

Potom, ako som sa dostala do posledného trimestra, bola som v polovici smiedmeho mesiaca, tak som sa rozhodla, že si to pekné počasie nejako užijem. Bolo mi ľúto to len tak zahodiť a tak som sa rozhodla, že ráno pôjdem do práce pešo a poobede sa tak isto pešo aj vrátim.

A tak mi to aj trvalo už nejaký ten týždeň. Zvykla som si a dokonca sa mi takéto prechádzanie veľmi páčilo.

Až na jeden večer.

Kedy som sa radšej mala domov dopraviť autom.