MOMENT OF FORCE

63. Chapter

Ticho som sledovala, ako doktorka bije prstami do klávesnice, ktorá tenkým káblom viedla spojenie s počítačom. Doktorka bola čudne uložená na nepohodlnej stoličke, ktorú tu má roky a sedí na nej vždy v tej istej polohe. Všímam si to odkedy ju poznám a priznávam sa, že to bude už niekoľko pekných pár rokov.

Občas po mne hodí očkom spoza veľkých čiernych okuliarov, ktoré sa zázrakom držia na jej veľkom nose. Vraj tie veľké okuliare sú teraz moderné, no mne sa to vzdá len ako výkrik do neznáma a hlúpy výtvor módy. Nikdy sa tá ženská nezmenila, je to taká sviňa, ako aj bola po minulé roky. Jej starý zadok to tu obýva niekoľko desaťročí a jej dosť hlboké kešienky zhurta prijímajú úplatky aj od nejakých prominentnejších ľudí v okolí nášho mesta.

Je úprimná, priamočiara, cieľavedomá... Niekedy až priveľmi. Neprežila nič z toho čo ja, pretože manžela nemala, nemá a v tomto starom veku už ani mať nebude. Deti nemá, je sama ako ten posledný kôl v plote.

„Chcete si to dieťa nechať?" Spýtala sa ma, keď som stále ležala na lôžku a pozerala som sa na monitor ultrazvuku predo mnou.

Na ňom sa rozprestierala čiernobiela fotky z ultrazvuku. Nič slávne, úplne normálna vec. Lenže ja som tam mala bublinku naviac, ktorá tam vraj nepatrila. Hýbala sa hore dole, nepočkala ani chvíľku na jednom mieste. Pani doktorka ju mala problém zachytiť, ale nakoniec mi predsa urobila fotku tej bublinky.

„Je samozrejmé, že si ho chcem nechať." Obránila som sa, ale jej pohľad mi značil, že si ešte stále, dokonca po toľkých rokoch myslí svoje. Nikdy si svoj názor na mňa nezmenila, asi by ani nemala. Lebo ja sama zisťujem, že som to vždy ja... Ale možno ma trošku zmenili ľudia v mojom okolí. Dokonca možno ten jeden jediný, konkretizujem.

„Myslela som si, pani Payne, že nie ste typ ženy, dovolím si povedať dámy, ktorá by si nezakladala na pokojnom živote s prácou, rodinou. Dokonca vy a dieťa pod vaším srdcom? To predsa ani nejde dokopy." Prehovorila o čosi úprimnejšie než som čakala. Priznávam sa, že táto absurdná fráza ma zaskočila a niekoľko sekúnd som dlho predlho rozmýšľala nad výhovorkou.

„Aj ja som si to myslela, pani doktorka." Slušne som podotkla a prijala som servítky, ktorá mi zrazu ochotne podávala. Poutierala som si nimi moje brucho, po ktorom doteraz jazdil ultrazvuk a ubolene som sa postavila z lôžka, ktoré som doteraz zohrievala.

„Takže... Čo by ste mi chceli, alebo mali povedať?" Možno trocha drzo som sa jej spýtala, ale v takejto situácii sa nepohybujem každý deň. Je to po prvý krát, čo tomuto čelím zočí voči.

„Mladá pani..." Nadýchla sa a zhurta vytiahla papier z tlačiarne.

"Ste v ste v  štrnástom týždni tehotenstva. To znamená, že sú to tri mesiace a dva týždne..." Týmito slovami mi odbila moja posledná hodina. Ďalej som ju nepočúvala. Len som si všimla Lauren, ktorá sedela vedľa mňa a usmievala sa od ucha k uchu.

Aspoň ona jediná ju počúvala, lebo ja som ďalej nebola hodná počúvať tú starú rašpľu. Oči sa mi zaliali slzami a moje ruky, krk aj čelo oblial studený pot. Prelieval sa mnou pocit šťastia hrdosti, ktorý bol tým najkrajším pocitom na svete. Môj život od tejto chvíle dával zmysel...

***

Odmykala som dvere a utierala som si slzy. Stále som nemohla spracovať ten fakt toho, že je to ozaj potvrdené a ja budem mamičkou. Ruky sa mi triasli a mala som problém trafiť kľúč do zámku, aby som pretočila jazýčkom a tak by som sa dostala do bytu. Nakoniec som sa predsa trafila a mohla som dvere odomknúť, ale ony boli nejakým zázrakom otvorené.

Zľakla som sa.

Predsa som ich zamkla, som si istá, že som na toto nezabudla. Predsa toto je jedna z tých hlavných veci, ktoré robí človek pred odchodom z bytu. Zamkne a následne skontroluje dvere, či sú ozaj zamknuté. A som si stopercentne istá, že túto rutinu som pred odchodom nevynechala.

Otvorila som dvere do bytu a s malou dušičkou som vkročila dnu. Hneď, ako prvé som na zemi spozorovala kúsok papiera, ktorý bol len tak pohodený na parketách. Zdvihla som ten papier a poriadne som prečítala škrabopis, ktorý sa na bielom povrchu papiera skvelo vynímal.

Stálo tam: Prijmeš moje pozvanie na romantickú večeru? So šarmantným chlapom, sviečkami a ružami? Presne na takú, po ktorej túži každá žena. S láskou, tvoj milovaný.

Ostala som zaskočená. Veľmi milo prekvapená z toho, čo na tom liste písalo a ako sa tu, do bytu ten list vôbec dostal.

Keď som zodvihla hlavu, bolo mi úplne jasné, kto mal s tým dočinenia. Za tou veľkou kyticou ruží ho ani nebolo vidieť. Možno tam tých ruží bolo aj šesťdesiat, možno viac. Bolo ich ozaj veľa a boli dokonalo spojené s veľkou bielou mašľou.

Zrazu spoza kytice vykukal bujná hlava kučier, ktoré sa ľahko namotávali na prsty. Jeho pery nezdobil úsmev, akoby som čakala. Ale mal neutrálny výraz. Nesmial sa, nebol nahnevaný, dokonca ani nežiarlil, ten výraz by som určite spoznala.

„Tie krásne ruže sú pre mňa?" Spýtala som sa a nesmelo som ukázala prstom na gigantickú kyticu obrovských rozmerov, ktorá by sa určite ani zďaleka nezmestila od mojej náruče.

„Jasné. Sú pre teba." Priznal a na jeho líčkach sa objavil náznak hanblivosti pomocou červenej farby.

Podal mi kyticu do ruky. Snažila som sa ju celú rukami objať, ale nešlo to. Bola až príliš veľká na to, aby som to dosiahla. Smelo som privoňala ku skvelej vôni mojich obľúbených kvetov a zľahka som do nich zaborila svoj noštek.

„Dúfam, že sa ti páčia. Snažil som sa vyberať tie najkrajšie a menej rozkvitnuté, aby ti rozkvitli tu doma. Aby si sa nimi mohla kochať." Hovorí mi, rozpráva mi čo robil. Možno si chce niečo dočiniť, ale ja ho nepočúvam, možno len jedným uškom, lebo sa sústredím na tie krásne kvety, ktoré zaplnili celú moju náruč.

„Sú ozaj prekrásne, tak ako ich milujem. Som ti veľmi vďačná, miláčik." Vyslovila som rýchlo, najvďačnejšie ako som vedela, pretože tie ruže mi urobili veľkú radosť.

„Bozk nedostanem, mladá slečna?" Spýtal sa ma po chvíľke, keď som si vychutnávala tú dokonalú vôňu ruží. Hneď ako to vyslovil som zodvihla hlavu a zistila som, že je až nebezpečne blízko a pozerá sa na mňa zhora úpenlivým pohľadom, ktorý ma láka.

„Zaslúžite si bozk, mladý pán?" Pýtam sa ho, naťahujem ho a oddiaľujem to blažené spojenie našich pier, na ktoré obaja čakáme. Stále sa sústredím na jeho oči, on na tie moje a pomedzi naše strohé pohľady plné vášne mi neodpovedá na moju otázku.

Až v okamihu sa prilepí na moje pery, ktoré láskavo vybozkáva pomalým tempom, ktoré v nás vyvoláva vlnu vášne. Vzdychne a pokračuje v náruživejších bozkoch, ktoré mi spôsobujú mrazenie v mojich najcitlivejších miestach.

„Pred tou večerou nezaškodí nejaký poriadny sex, že nie?" Povie, asi sa ma nepýta. Myslím si, že len konštatuje a následne mi vytrháva kyticu z rúk. Ja sa jeho rýchlemu tempu poddávam a ani neviem kedy, ležím nahá na posteli a čakám na neho, na toho koho ľúbim...