MOMENT OF FORCE

70. Chapter

Vianoce, vraj sviatky pokoja, lásky. Ten čas kedy by si ľudia mali dávať najavo svoje city. Presne to obdobie, na ktoré sa tešíme celý rok. Sneh, svetielka, rozprávky, ktoré klasicky patria k Vianociam sa len tak prehrávajú v televízii. Sedíš za televíziou, ktorú aj tak nevnímaš, ale v ruke držíš šálku s Vianočným punčom, ktorý obsahuje alkohol ale tebe je to tak maximálne jedno. Povieš si "Ach veď to môžem, predsa sú sviatky, tak isto aj Nový Rok." A tak si kľudne odpiješ. 

Cítiš vôňu koláčikov, alebo perníkov, ktoré k tomuto času neodpustiteľne patria. Snažíš sa odignorovať tú skutočnosť, že ak sa postavíš na váhu sa tá ručička posunie o niekoľko dielov vyššie. Proste si chutne zakusneš a neriešiš, lebo riešiť nechceš. 

otočíš sa tvárou ku svojej milujúcej rodine, ktorá ťa povzbudí nevinným úsmevom a z teba okamžite opadnú obavy akoby si mávol čarovným prútikom.

Pôjdeš von, zabaviť sa. S priateľmi. Na nejakú teplú čokoládu, alebo punč s kúskami čerstvého ovocia.

Na Silvestra, teda na Nový Rok budeš stáť na námestí tvojho mesta v objatí tvojich blízkych a budeš sa pozerať na ohňostroj, ktorých zachádza zimnými mrakmi ďaleko preč od teba. Ale tebe je to maximálne jedno, pretože si aj tak pod parou a si vôbec rád, že si rád, a že vôbec niečo vidíš.

Ledva sa dotackáš domov, len tak aby ťa rodičia nepočuli, alebo pri najhoršom ostaneš so svojou polovičkou a v noci to poriadne roztočíte! Predsa, veď si poviete "Nový Rok, treba to osláviť." A tak to býva.

Lenže ja...

Len tak sedím na gauči, sťahujem si svoje tričko o čo si nižšie, aby mi zakrylo to moje brušisko a nervóznim sa nad tým, že by som zožrala aj slona.

Obkukujem všetko a všade, lenže na to, načo mám chuť tu nemám a som lenivá, takže si to nepôjdem kúpiť, aj keď v dnešný deň, teda na Nový Rok sú obchody otvorené aspoň do obeda. Tak si opäť sadne na gauč, položím si nohy na stôl a kukám na vypnutý televízor. 

Na punč, ktorý by som si aj dala nemôžem pomyslieť, pretože som TEHOTNÁ. Alebo by som sa šla niekam zabaviť? Fakt by asi všetci poriadne vysmiali, pretože som TEHOTNÁ. A ženy v tomto stave sa nechodia zabávať na nejaké diskotéky. Možno by som si mohla užiť Silvester niekde vonku na námestí a romanticky si obzerať oblohu, ako na nej kvitne ten krásny ohňostroj. Lenže nejaké tehuľky, na fóre,  ktorom som prihlásená povedali, že dieťa by sa mohlo vystrašiť, pri toľkom hluku a ešte by som mu ublížila. Tak to znamená, že ak som TEHOTNÁ, tak tam ísť nemôžem.

Veľmi zábavne.

Cítim sa ako v svokárni.

Sedím tu sama, nikoho už nemám. A trápim sa tým, že nemám čo žrať a moja váha ukazuje už o päť kíl viac, než doteraz. 

Hlúpo čakám, že niekto príde, zaklope na dvere a aj cez moje hlúpe a naivné vyháňanie sa nejako dostane do môjho bytu a bude tu so mnou. Utíši môj zadúšajúci sa plač  a poviemi, že všetko bude dobré.

Najradšej by som bola ak by to bol, ale sama dobre viem, že ak by tu ozaj prišiel vyhnala by som ho všetkými možným spôsobmi a bola by som ochotná použiť aj panvicu, ktorú mám prichystanú na botníku pri dverách.

Vlastne ani neviem prečo.

Proste som šialená.

Ale na googly písali, že to ženské, ktoré sú tehotné robia.

Asi aj ten google je tehotný, ale budiš.

Už keď som ani nedúfala, len som tak sedela pred vypnutým televízorom na mojích dverách sa ozvalo tichučké klopanie. Nechcela som sa postaviť, nechcela som ich ísť otvoriť. Proste som bola maximálne lenivá a nebola som zvedavá na nijakú návštevu, aj keď som tu nejakú spoločnosť potrebovala ako soľ.

I keď to vyklopávanie neutíchalo, ja som stále sedela za telkou, vypnutou telkou a pozerala som do blba.

Ako debil.

Ako úplny debil, ktorý potrebuje svoju dávku drogy. Drogy , peniaze, sex. Je fakt možné, že mi to niekoho pripomína? Asi nie. Toho človeka by som už nemala poznať. 

"Halo? Otvoríš nám? My vieme, že si doma, nehraj sa na urazenú." Louisov hlas na mňa kričal spoza dverí. Ani vlastne neviem prečo, ale vyčarilo mi to úsmev na tvári. Moje nohy sa akosi samé vyrovnali a odniesli ma ku dverám. Pozrela som sa kútikom očka po panvici, ale pre tento krát som usúdila, že bude dobré ak ju nechám tak kde je a nepoužijem ju.

Zľahka som pretočila kľúčom v zámku a trošička som nakukla vonku. Stála tam Lauren s tortou v ruke. Louis mal v ruke balíček s pivom, dva džúsy a nejaký ten šampus.

"My dvaja nepijeme!"Povedala som s pokrovou tvárou.

"Ty si si už niekoho našla? A neprezradila si nám to?" Louis na mňa vyvalil oči a Lauren ho voľnou rukou trepla po hlave.

"Tých dvoch myslela seba a dieťa." Ochotne mu to vysvetlila a ja som pretočila očami nad toľkou zdvorilosťou, ktorou ma obdarúvali.

"Načo ste prišli? Pokochať sa mnou ako trpím?" Rýpla somsi s úplne zničenou náladou. Ale ony pokrútili hlavou.

"Mysleli sme si, že bude skvelé ak spolu strávime posledný deň toho roku. Doniesli sme niečo pod zub a potom sa ešte hore vrátim po chlebíčky a tak. Čo ty na to?" Vyrozprával sa mi Louis. Aj keď na tortu by chuť aj bola, ale nechcela som sa vnucovať. prišlo mi to maximálne trápne kvôli tomu, že mysleli na mňa namiesto toho, aby strávili čas spolu ako pár a posledné hodiny roku by si spríjemnili takým výdatným sexom.

"Ale mám radšej pomarančový džús ako multivitamín."Rozkázala som si o pomarančový, čo z polovice znamenal ako súhlas. Nechtiac som sa usmiala a otvorila dvere doširoka, dlaa som im najavo, aby vstúpil dnu, a že sa teším tomu, že prišli.

"Okej. Tak ja zbehnem kúpiť ten pomarančový, pokiaľ ešte nezatvárajú." Povedal Louis, strčil mi tie veci, ktoré držal do rúk a zmizol tou dlhou chodbou. 

"Načo ste vlastne prišli? Mohli ste večer stráviť spolu a nejako si ho užiť." Napomenula som ju. Snažila som sa jej určiť nejaké priority, aby pochopila, že nie som na nich závislá a mohla by sa viac venovať Louisovi. 

"Nie!Toto nehovor. Louis tu prišiel dobrovoľne. Zastávame sa tej myšlienky, že sa môžme zabaviť aj vo štvorici. Však zlatko?" Poslednú vetu venuje môjmu bruchu a jemne prejde rukou po tom kopci, ktorý sa tam vytvoril asi pred minútkou. Drží tam nohy, poriadny kopec tam z toho vznikol.

"Rozmýšľala si nad Harrym?"Spýtala sa ma a sama si postavila vodu na kávu do kanvice.

"Nie, nad ním až ak celkom nie. Ale nespávam kvôli tým listom, ktoré mám v šuplíku. Rada by som si ich prečítala, ale bojím sa, že sa dozviem to čo by som nemala." Priznala som sa. Neviem prečo som sa priznala práve Lauren, keďže som sa doteraz nevedela priznať sama sebe. Ale jej som to povedala. Je verím viac než samej sebe.

Je to možné?

Možno áno.

Chcem veriť sama sebe.

Ale nedokážem.

Stratila som sa.

"Čo ak by sme teraz jeden z nich otvorili?" Navrhla. Popravde, zľakla som sa toho návrhu.

"A čo Louis? Keď sa to dozvie poviem to aj tamtému idiotovi." Rýchlo som to zamietla, ale Launre nad tým hodila rukou.

"Mám čas, pokiaľ nepríde. Tak šup šup, rýchlo dones sem jeden z nich." Ako v tranze. Samozrejme som tak urobila, a skoro som si nohy polámala ako som bežala po ten list. Ja hlúpa.