MOMENT OF FORCE

51. Chapter

SOFIA

Beh vystriedala unavená chôdza z nohy na nohu. Kráčala som sa, bežala som, stála som kvôli oddychu, no za ten celý obeh toho, čo som robila mi po studených líčkach stekali horúce slzy. Prisahám, že vreli, boli tak horúce, že pri vztyku mojich prstov so slzami to nesmierne bolelo.

Nebolelo ma len to, ale bolelo ma moje vnútro, ktoré si on nevážil a ja som mu ho pomaly odovzdávala, chcela som sa mu darovať celá, ale dobrota sa mi vypomstila. Pri pomyslení na to, ako mi to všetko hovoril, som sa rozplakala ešte väčšmi, ale moje slzy boli veľmi horúce a pálivé. Tak som ich po nejako čase prestala utierať do jeho mikiny, ktorú som mala na sebe.

-Presne tú, ktorá voňala panenskou vôňou toho čara, ktoré mi on dával aj keď som ho nepýtala. Áno tá, presne tá, ktorú som nadovšetko milovala, tá ktorá mi dodával pocit bezpečia a istého domova v jeho náručí.... Ktorá ma po celý ten čas klamala, tak som stála na mylnom bode, ktorý nič neznamenal, teda aspoň pre neho.-

Sám on, ten hajzel, ktorý zašliapol moje „ja" znamenal pre mňa veľa a za to som si v mysli trepala hlavu u múr. Ten pocit, ktorý som zažívala iba pri ňom, nevinný, no predsa vedel utíšiť môj hnev alebo plač.

No teraz to bol on, kto mi spôsobil bolesť. Mala som ju čakať, vždy sa javil ako ten, ktorý mi ublíži, ale ja som mu verila.

Len tak pošliapal moju hrdosť a ani sa nenamáhal to nejako napraviť. Naivne som si myslela, že aspoň za mnou vybehne z domu, aby ma zastavil, no čakala som márne.

Chlad obalil moje telo, presne tak ako to robil kedysi on, no prisahám, že sa už nikdy nedám zlákať tým hlúpym chlapom. Ale dáš. Posmešne sa na mňa vyškieralo moje podvedomie, ktoré ma celou cestou po chodníku bombardovalo stupídnymi rečami o tom, aká som hlúpa, že od neho utekám. A čo? Mala som tam ostať a počúvať o tom, ako to vidí on? Ako vidí náš vzťah či nevzťah.

Aj tak... Kráčala som ďalej, nevedno kam, ale moje nohy ma statočne niesli prieč mestom čo najďalej od toho domu, kde som s ním mala žiť.

Podotýkam, že žiť len preto, že si narobil problémy s nejakým šialeným chlapom, ktorý ma chcel zabiť. Len tak z dlhej chvíle by ma so zbraňou nenaháňal.

Nevedela som kam kráčam, prečo sa vlastne tak ponáhľam, no potrebovala som od neho utiecť, lebo by som viac nezvládla počúvať tie jeho sprosté reči. Mobil vo vrecku mikiny sa rozzvonil, no zložila som mu. Vypla som mobil a priala som si, aby som mohla teraz najrýchlejšie utiecť z mesta a zbaviť sa toho pocitu, že každý kto sa na mňa pozrie vidí do môjho vnútra to trápenie, ktoré prežívam.

Až keď som bola pred domom mojich rodičov som si uvedomila, že som kráčala poriadny kúsok od jeho domu len preto, aby som sa na neho už nemusela nikdy viac pozrieť. V dome sa svietilo, otec bol stále doma. Asi si chcel urovnať vzťah s mamou, možno.

Vykročila som smerom k dverám, ale ešte pred tým som si do rukávu utrela tie slzy, ktoré pálili bolesťou. Nakoniec som zaklopala a otvoril mi prekvapený otec, ktorý ma vítal s otvorenou náručou.

„Zlatko, kde sa tu berieš." Oslovil ma. Hneď som sa votrela dnu do domu, za teplom, ktoré som potrebovala.

„Ja neviem." Odpovedala som unavene. Bola som vyčerpaná z plaču, ktorý ma dlávil cestou sem, ale aj tým ako dlhom som tu kráčala. Naozaj to bol poriadny kus cesty.

„Stalo sa niečo?" Opýtal sa ma starostlivo. Pokrútila som hlavou a vypýtala som si šálku čaju. Zmizol v kuchyni, ale jeho miesto hneď nahradila mama, ktorá sa ku mne prikmotrila v obývačke.

„Ou, miláčik." Oslovila ma starostlivo, od nej by som to nečakala. Kde je tá ženská, ktorá mi doteraz strpčovala život?

„Vyzeráš utrápene." Mama chytila moje studené ruky do svojich teplých a začala ich zohrievať.

„Tak sa aj cítim." Dala som jej za pravdu tichým smrknutím. Viac sa nevypytovala, ticho vedľa mňa sedela a ľútostivým pohľadom skenovala otca, ktorý mi na stôl niesol šálku čaju.

„Chceš za rozprávať?" Pokrútila som hlavou. Nemala som chuť na žiaden rozhovor a nieto ešte s mojim rodičmi, ktorý sa na mňa pozerali, akoby som umierala. Možno vnútri áno, (určite) neviem. Tak sklamaná a ponížená som hádam ešte nikdy v živote nebola.

Moje oči upútal lom svetla, ktorý sa odrazil so svetiel z auta k nám do domu. Vystrašila som sa, že je to Harry, ale bol to len môj brat. Vydýchla som si, že je to len on, no rýchlo ma to prešlo keď Taylor vystúpila zo strany spolujazdca.

Obaja so smiechom vošli dverami. Smiali sa, cítili sa uvoľnene, no keď ma Taylor našla sedieť na gauči, uplakanú a zmordovanú, na jej tvári sa objavil ešte väčší úsmev škodoradosti. Otočila som sa na mamu, no tá sa na Taylor tak isto usmievala, ale až keď môj brat vošiel k nám do miestnosti s pokrovou tvárou, všetkých smiech prešiel.

„Sofi." Pomaly vypustil z plných pier a nervózne sa usmial.

„Liam." Oslovila som ho tak isto, ale postavila som sa na odchod.

„Oci, ďakujem za čaj." Povedala som, aj keď som sa ho nedotkla, ale vedela som, že ho urobil s láskou.

„Myslím si, že pôjdem." Hrane som sa usmiala a kráčala som smerom k dverám.

„Sofi, prepáč mi to." Ospravedlnil sa Liam, asi kvôli tomu, že sa mi už nejaký ten týždeň neozýva odvtedy, kedy som ich spolu s Taylor videla u nás v škole.

Pokrútila som hlavou, mávla rukou a nevyjadrovala som sa. Naozaj som nemala chuť sa hádať, ani škriepiť. Bola som unavená a práve teraz som nevedela kam mám ísť. Obula som sa a všetkých som prešla pohľadom.

Boli zarmútení z toho, že utekám, videli, že sa niečo stalo, no jediný kto sa z môjho žiaľu tešil, bola Taylor a netajila sa tým. Smiala sa od ucha k uchu a ruky mala napajedene založené na hrudi. Bez slova som opustila priestory domu a opäť som sa vydala naprieč chladnou decembrovou zimou.

Opäť som potichu so slzami na krajíčku kráčala po ulici, okolo mňa prechádzali autá, nikto si ma nevšímal.

Nikto nevedel ako sa cítim, ale ja som sa chcela zakopať do zeme a už nikdy sa neukázať, tak som sa hanbila za to, čo mi Harry povedal. Auta okolo mňa prázdili hore dole ani som si nevšimla, keď jedno zastalo vedľa mňa pri obrubníku.

„Bejby." Chrapľavý hlas svojim zamatovým krokom si brázdil cestu do mojich uší a vtedy som si uvedomila, že aj keby som chcela utiecť, pred ním neutečiem.

Ale aj tak som pridala na kroku v snahe, že sa ho možno strasiem. Ale keď dvere auta silno buchli uvedomila som si, že vybehol za mnou a ako ho poznám (ako ho vôbec poznám) bude ísť aj cez mŕtvoly.