MOMENT OF FORCE

46. Chapter

HARRY

Neveril som vlastným ušiam. On to naozaj sakra povedal?

Zabudol som reagovať, proste som si len v hlave premieľal tie slová, ktoré vypadli z jeho huby. Každý pri stole sa pozrela na mňa, čakali na moju zdvorilú odpoveď, nejaký názor, ktorý by som k tomu mal vyjadriť, no mňa práve v tejto chvíli bloklo, keď som si naozaj uvedomil, že to môže zájsť ďalej.

Naraz som prestal podupkávať nohou a poriadne som sa nadýchol. Pozrel som sa na Sofi, na tu jej krásnu tvár.

-Mal na nej tróniť úsmev, presne ten, ktorý sa jej tak hodí a robí ju ešte krajšou než v skutočnosti je. Trápilo ma to, že bola vystrašená kvôli mne. Bála sa z tých slov, ktoré jej povedal Louis...-

 Jedinou výhodou toho bolo, že Louis ma ušetril všetkých tých rečičiek, ktoré by som jej musel napchať do hlavy, keby som jej aktuálnu situáciu chcel vysvetliť medzi štyrmi očami.

Nakoniec otočila pohľad ku mne a tvárila sa neutrálne. Na jej tvári neboli žiadne známky strachu ani ničoho, ale keď začala behať pohľadom po nás všetkých, načiahol som sa po jej ruku, ktorú som pevne stisol v snahe, že ju upokojím.

Posledné čo mi chýbalo bolo to, aby mi tu histerčila nejaká ženská. Ale aj tak je vystrašená len z teba a tvojich skutkov. Ozvalo sa moje zasraté podvedomie, ktoré mi žralo nervy už pekne dlhu dobu. Zaťal som zuby v snahe, že ho nejako utíšim, no stále si mlelo to svoje.

„Pozri, nejako to vyriešim." Pošepol som nakoniec jej smerom. Louis sa zasmial a rozhodil rukami. Znamená to, že počul moje slová a patrične s nimi nesúhlasil.

„Máš pocit, že tými slovami vyriešiš všetko?" Ozval sa ku mne horlivejšie než som čakal a naklonil sa ku mne ponad stôl, aby sa nemusel rozkrikovať.

„Dobre do riti." Rozohnal som sa rukou a buchol som po stole. Poháriky dobre voňajúcej jantárovej tekutiny menom whiskey, ktorú nám pred chvíľkou doniesla tá ženská v tej minisukni mierne podskočili a niekoľko kvapiek vypadlo na stôl.
 „Také nijaké mdlé slová to nevyriešia. Harry, pochop, že nosí so sebou zbraň a čo všetko ja viem." Stále do mňa navrával svoju teóriu, najhoršie na nej bolo to, že bola pravdivá. A ak by Zayn vytasil na Sofi zbraň, už by jej nepohlo nič.

„Ja viem, chápem, rozumie a počúvam." Po chvíľke si Sofi vytrhla ruku z môjho zovretia a odsunula sa odo mňa ďalej. Super, ešte toto tu chýbalo.

„Bejby." Prihovoril som sa k nej, no zastavila ma ráznym zdvihnutím ruky. Frustrovane som si prehrabol vlasy a pozrel som sa na Lauren, ktorá nás ešte vždy pozorovala s otvorenými ústami.

„Myslím si, že mi pôjdeme a vy si to vyjasnite." Nakoniec Louis prehovoril a kopol do seba panáka, ktorý ho čakal doteraz na stole. Pozrel som sa na Laurenine ruky, ktoré už zvierali prázdny pohárik, no nakoniec sa natiahla po ten, ktorý patril Sofii a aj ten vypila do dna.

 Nakoniec sa postavila spolu s Louisom, ktorý nechal niekoľko papierových peňazí na stole a s tichým „ahoj" sa vyparili preč.

„Pozri," prehovoril som k nej aj keď som na jej tvári zbadal sklamanie s strach.

- Bol som na seba veľmi nahnevaný, že som Zaynovi dovolil sa tak votrieť späť do môjho života, no viac som sa hneval na ten fakt, že jej asi ublíži.-

 „Neviem čo sa stalo, neviem čo sa deje a už sakra vôbec neviem čo sa bude diať." Dokončil som a prisunul som sa späť bližšie k nej. Neodpovedala, len tam ticho sedela a pozerala sa pred seba na miesto, kde ešte pred chvíľkou sedela Lauren. Vzal som do ruky pohárik, vyklopil som ho do hrdla, aby mi dodal guráž sa rozprávať s touto kôpkou tvrdohlavosti.

„Len ma uisti... s čistým svedomím ma Harry uisti, že bude všetko v poriadku a ja budem v úplnom pokoji a poriadku." Náhle prehovorila keď som to najmenej čakal. Už som jej chcel odpovedať, že na ňu dám pozor, a že všetko bude v poriadku, ale priložila prst na moje pery, ktoré práve teraz túžili byť prepletené s tými, ktoré patrili jej.

„Naozaj mi chceš sľúbiť, že už nikdy sa ma nedotkneš s doráňanými rukami? Sľúbiš mi, že už nikdy nenájdem za tvojím opaskom zbraň, ktorú máš na ochranu? A sľúbiš mi, že to červené auto s tým chuligánom, ktorý asi pred hodinkou na mňa strieľal zmizne z povrchu zemského?" počas rozprávania si vzala moju ruku a palcami prešla po malých rankách, ktoré trónili na mojich hánkoch a rozprávala ďalej. Hltal som každé jedno jej slov, ktoré vychádzalo z jej pier.

-Presne z tých pier, ktoré vždy chutnali tak skvelo a patrili len mne, tie ktoré som chcel cítiť okolo seba, keď bola v tej najzraniteľnejšej polohe. Vtedy keď si ma celého pohlcovala svojim ústami...-

„Človeče chlape... Počúvaš ma vôbec?" Malou pästičkou mi udrela do ramena, akože ma to malo bolieť, no mňa to ani nepichlo. Lenže ona si po prstom pofúkala a pohladila od bolesti v snahe, že tým malým bezcenným gestom bolesť rýchlo zaženie.

„Nie." Jednoducho som jej odpovedal na predošlú otázku.

„Nedokážem ti nič z toho sľúbiť." Dodal som.