MOMENT OF FORCE

64. Chapter

Po sexe, tvrdom milovaní, slastných bozkoch a po vzdychoch, ktoré sa vznášali mojim bytom ostalo napäté ticho. Obaja sme boli spokojní, ukojení túžbou, ale aj rozkošou, ktorú sme si vždy vedeli dávať navzájom.

Aj cestou do reštaurácie autom panovalo ticho, ktoré som sa bála prerušiť. Nemala som odvahu niečo ceknúť, nemala som chuť, proste sa mi nechcelo. Nemala som dôvod sa ho niečo pýtať, nechcela som sa ho nič pýtať a vlastne ma ani nezaujímalo, ako sa má, alebo veci tomuto podobné.

Len som na sedadle spolujazdca sedela s jazykom za zubami a pevne som držala ušká mojej kabelky, aby mi z nej náhodou niečo neutieklo. Naivne som si myslela, že fotka môjho dieťatka z ultrazvuku dostane nohy a sama vykročí na svetlo sveta preč z mojej kabelky. A čím viac som nad tým rozmýšľala, tým viac som si bola istá, že prišiel ten správny čas, kedy sme sami dvaja, docela kľudní pripravení na rozsudok smrti.

Presne, rozsudok smrti a práve teraz nám odbíja posledná hodina.

„Rose..." Nesmelo si odkašľal keď sme zastali na svetlách, ktoré riadili premávku, čiže semafóroch.

„Vieš, že to meno nemám veľmi v láske." Drzo som mu odpovedala... vlastne ani neviem prečo. Proste som chcela, tak som to aj urobila.

„Ja len, proste... chcel som nejako začať konverzáciu. Ale mám pocit, že som z teba vybúšil aj tie posledné slová, ktoré ti ostali." Samoľúbo si povedal a venoval sa jazde, ktorá sa pomaly rozbiehala, keďže autá pred nami sa pomaly pohýnali smerom do predu, k centru mesta.

Neodpovedala som. Ostala som ticho a šetrila som si slová na tú večeru, kde všetko vyjde na povrch.

Auto zaparkovalo pred veľkou luxusnou reštauráciou, ktorá mala presklený výklad, ale do vnútra nebolo vidieť. Dvere mi neotvoril, ani sa nenamáhal. Vlastne neviem prečo som čakala, že by mi ich otvoril.

„Tak si už konečne pohni, nemám na to týždeň." Dokonca mi takto odvrkol keď som sa trepala z auta namiesto toho, aby mi z neho pomohol. Len postával obďaleč s kľúčom namiereným na auto, aby ho na diaľku zamkol.

Pri tom, ako sme kráčali do reštaurácie ma neobjal, ani za ruku ma nechytil. Kráčali sme vedľa seba ako cudzí ľudia, ktorí medzi sebou nemali žiadne citové puto. Možno ani my sme tak celkom nemali, ale len z jeho strany. Z tej mojej to bolo tak komplikované, že by to niekto nedokázal vylúštiť, nie to ešte ja sama.

„Dobrý večer." Prihovoril sa Harrymu mladý pohľadný čašník, ktorý bol oblečený v pracovnej rovnošate, ktorú nosil asi každý pracovník tohto podniku.

„Mám tu rezervovaný stôl pre dvoch na meno Harold Styles." Keď mu to povedal, mne sa hneď v hlave zjavila spomienka na nepodarenú večeru s Niallom. Ach Bože, toľko zlých spomienok.

Ruka obmotaná okolo mojej paže prerušila prúd mojich myšlienok a vrátila ma späť na zem. Harry ma ťahal tým smerom, ktorým kráčal aj čašník a viedol nás ku krásne ozdobenému stolu pre dvoch, ktorý bol obďaleč tých ostatných a okolo neho sa rozliehalo ticho a pokoj.

„Toto je pre vás." Ukázal nám čašník náš stôl. Bez neho by sme na to určite neprišli, keďže bol asi jediný v okolí desiatich metrov.

„Objednajte si a za malú chvíľku za vami príde moja kolegyňa, ktorá vás s radosťou obslúži." Povedal, otočil sa nám chrbtom a vyparil sa za stenou, ktorá nás delila od ostaných zákazníkov.

Márne som čakala, že Harry podíde ku mne, odtiahne mi stoličku spoza chrbtu a počká kým si sadnem. On si ľapol na svoj zadok a pozeral sa na mňa ako stojím vedľa stola. Pozoroval ma a čumel na mňa ako na nejaký zázrak. Ale, stála som tam pokiaľ nezdvihol ten svoj lenivý zadok a neurobil to čo som od neho žiadala. Spokojná som si sadla za stôl a on stoličku poslušne posunul pod môj zadok. Až tak si odutý sadol oproti mne za stôl a otvoril jedálny lístok, ktorý bol ozaj parádny.

„Mala by si si to vážiť, lebo na večer som nikoho nikdy nevodil." Tvrdo mi povedal, neusmieval sa.

„Nie to ešte, aby som nejakej ženskej odťahoval stoličku." Odvrkol si, ale to čo si on myslel mi v tej chvíli bolo pätnásť.

„Nie?" Opýtala som sa, on pokrútil hlavou.

„Nerobil si to ani tým všetkým ženským predo mnou, s ktorými si spával?" Rýpavo som sa spýtala a on nechápavo (hrane) skrčil čelom, akože nechápe o čom hovorím.

„No predsa tie ženy, ktoré si už predo mnou vydieral s fotkami." Objasnila som mu v čistým svedomím a ponorila som sa očami do ponuky jedál, kde kraľovali lososy a tvárila som sa, že si ho nevšímam. Predsa som kútikom oka videla, ako sčervenel, následne zozelenel a potom zbledol a naplo ho na zvracanie. Myslel si, že to zakryje kašľom, ale ja nie som včerajšia, ani moje dieťa nie.

„No, aj mne je z teba na zvracanie." Žeby dva nula pre mňa? Hovorila som si, že vyhrávam a ešte zopár takých kopancom pod pás by si zaslúžil. Nemo sa na mňa pozeral a lapal po dychu ako rybička na suchom piesku bez vody a bez živín potrebných pre jej život.

„Toto bude asi nedorozumenie." Ospravedlňujúco sa zasmial. Bol nervózny. Určite bol celý spotený od nervozity, ale ja som sa nenechala odradiť. Predsa som si vojnu začala a skončím ju víťazne.

„Boli v posteli lepšie ako ja?" pýtam sa ho. Chcem to vedieť či každá z nich stála poslušne na kolenách ako ja a trpela jeho smelé prirážania v pravidelnom tempe. Však on je stále ticho, s otvorenými ústami sa na mňa pozerá, ale v poslednej chvíli ho zachráni čašníčka, ktorá sa nás pýta čo by sme si dali na pitie a čo na jedenie.

Ja zvolím klasickú taliansku kuchyňu a na pitie si dám pomarančový džús, ktorý sa k jedlu úplne nehodí. Ale aj môžem. Ja chcem. Moje dieťa ho chce. Zo znamená, že ho bude mať.

Nespomínam si čo si objednal Harry, je mi jedno čo je. Aj keby jedol nejaké drôty, nestarala by som sa. Bolo by mi to jedno. Bodaj by sa ten idito zadusil

„Odpovedaj mi." Vyzývam ho znova po dlhšej odmlke, ktorá sa tu doteraz vznášala medzi nami.

„Čo chceš vedieť?" Pýta sa ma, naťahuje čas, aby si vymyslel nejakú poriadnu výhovorku. Ale ja sa len posmešne uchechtnem a založím si ruky na stole.

„Chcem vedieť, či všetky mali tak dobrú fajku ako mám ja! Urobili ti tak dobre, ako to robím ja?" Nastáva ticho, ktoré musí prekrojiť len jeho hlas.