War [Calum Hood]

1 .

„Mňa sa už nezbavíš" šepol mi do ucha a pobozkal ma na pery.
„Už som Ti niekedy povedala,že ťa milujem?"
Nadvihol jedno obočie a pohladil ma po vlasoch.
„Hm..Už asi sto krát,no nikdy ma to neomrzí počúvať"
Oprel ma o stenu a jemne mi prešiel perami po krku.
„Nechcem vám kaziť romantickú chvíľu,ale začína nám tréning Louis!"
Obaja sme po Alexovi hodili vražedné pohľady.
„Dokončíme to večer" žmurkol na mňa „Zatiaľ sa budeme musieť rozlúčiť"
„Toto je hádam jediná nevýhoda chodenia s futbalistom.." uchechtla som sa a on ma pevne objal.
„Zavolám Ti,keď skončím"
„Sľubuješ?"
„Sľubujem" usmial sa.
„Tak ideš či nie?!"
„Alex mal by si si niekoho nájsť aj ty."
„Prečo?"
„Lebo zomreš ako panic" Vybuchla som od smiechu,no jemu to vtipné neprišlo.
„Poď už!" Zakričal nervózne.
„Ahoj Liv" Na rozlúčku som ho ešte pobozkala,a napokon odišla preč z ihriska.
Keďže autobus som tak trochu zmeškala,musela som ísť domov pešo.Rozhodla som sa,že si cestu skrátim.
Domov som prišla za necelých pätnásť minút.
„Som doma!" Skríkla som na celý dom,no nikto sa neozval.
Pomaly som prešla do obývačky,kde som zbadala na pohovke spiaceho otca.Vyzeral hrozne..Už zase sa opil.
Po maminej smrti sa zmenil k nepoznaniu.Začal piť,no a potom to už išlo dole vodou..Vyhodili ho z práce a my sme prišli o všetko,čo sme mali.Ostali sme si iba my dvaja..Presťahovali sme sa ku starej mame,vďaka ktorej sa dal otec dokopy.Našiel si novú prácu,kúpil nám dom,zaplatil mi najlepšiu školu akú mohol..Začali sme odznova..
Keď som si myslela že náš život sa vrátil do normálnych koľají,všetko sa pokazilo.Otec do toho padol znovu..
Ja už ďalej nevládzem.Najradšej by som si zbalila veci a odišla niekde ďaleko odtiaľto.To by som však otcovi urobiť nemohla..
Napokon..Mám tú najlepšiu oporu,akú som si mohla želať.Louisa.
Vo všetkom mi pomáha.Stál pri mne v tom najhoršom,kedy som prestávala mať chuť do života.
„Och Lívia..Ty si už tu?"
„Ahoj oci" pozrela som sa na neho vyčítavo.
„Čo sa na mňa tak pozeráš?"
„Ty dobre vieš prečo! Čo to má znamenať?" Prstom som ukázala na prázdne fľaše od chľastu,povaľujúce sa na zemi.
„Toto nie je tvoja vec.Choď do izby!"
„Nie je to moja vec? " ironicky som sa zasmiala „Som tvoja dcéra! Vieš ako sme už raz kôli tebe skončili a-" prerušil ma.
„Mladá dáma! Ty mi nebudeš nič vyčítať! Okamžite choď do izby!"
„Ako inak,že? Nedokážeš zniesť pravdu!"
„Nebudem sa opakovať"
Naštvane som sa rozbehla po schodoch a v svojej izbe som sa zamkla.Chcelo sa mi plakať..
V tejto chvíli mi nenapadlo nič iné,ako zavolať Louisovi i keď som vedela že mi to nezodvihne..
Prvá časť :) Snáď sa Vám bude nový príbeh páčiť :)