War [Calum Hood]

6.

„P-prepáč.Nevidela som ťa." Odvetila som s neutrálnym výrazom tváre sa snažila postaviť zo zeme.
„Bože! Vidíš ako teraz vyzeráš?!" Skríkol po mne a podal mi ruku.Nechápavo som sa na neho pozrela.
„To je v pohode.Je to len voda."
Iba si vzdychol.
„Mala by som ísť.Tak..Ahoj teda." Otočila som sa a začala kráčať preč od neho,keď v tom na mňa zakričal.
„Počkaj!" Zastala som,no nepozrela som sa naňho.Pribehol ku mne a chytil ma za zápästie.
„Odveziem ťa domov"
„Nie.Je to kúsok,to zvládnem." Povedala som,no on ma aj tak nepustil.
„Nemôžeš ísť predca takto.Veď ochorieš"
„Toto už teba trápiť nemusí.A..Rada by som už išla,tak mi láskavo pusti ruku a choď si po svojom." Ten chalan je naozaj divný.
Posledný krát som sa na neho pozrela a rozbehla sa smerom k nášmu domu.
„Prečo mi nedvíhaš mobil?!" Spustil otec hneď po mojom príchode.
„Mala som tichý režim,prepáč"
„Kde si bola tak dlho? A ským?!"
„Pozri,ja viem že sa o mňa bojíš,ale mám 19 nie 10 rokov aby si ma takto kontroloval."
„Kým bývaš pod mojou strechou,budem kontrolovať každý tvoj krok a budeš robiť to,čo ti poviem!" Toto má akože čo znamenať?
„Prosím? Tak to aby som sa čo najskôr odsťahovala." Znel ako psychopat.Toto predca nemôže robiť svojmu jedinému dieťaťu,či áno?
Už som ďalej nezniesla stáť pred ním a počúvať tie jeho rečičky.Bez slova som po schodoch vybehla do svojej izby,kde som sa zamkla.
Ľahla som si na posteľ a z vrecka vytiahla mobil.
Volala som Louisovi,no bolo to márne.Nezdvihol mi.
„Lívia otvor! Chcem sa s tebou normálne porozprávať" Zabúchal mi otec na dvere,no ja som ho odignorovala.
„Okamžite otvor!" Cítila som pocit beznádeje.Chcelo sa mi plakať.
„Nie..Nie! Ty sa nevieš s nikým normálne rozprávať.Panebože počul si vôbec čo si mi pred pár minútami povedal? To nie je normálne." A je to tu.Môj hlas sa zlomil a z očí sa mi spustil vodopád sĺz,ktorý som nedokázala zastaviť.
„J-ja..Idem si ľahnúť.Dobrú noc" Celý otec.Jediné čo mi na to povedal bolo práve to,že si ide ľahnúť.
Neriešila som ho.Hlavou mi preletela spomienka na mamu.
Mala som ju tak veľmi rada.A vlastne stále mám.
Neustále sa usmievala,čo som na nej obdivovala asi najviac.
Kiežby som mohla mať nad všetkým taký nadhľad ako ona..
No ale nebudem sa tu teraz opúšťať.
Opäť som schmatla mobil.Tentokrát mi našťastie zdvihol.
On- Čo je láska?
Ostala som ticho.Chcela som počuť iba jeho..
On- Rozprávaj sa so mnou
Ja- mám ťa rada..
Nová časť :) Už sa za chvíľu začne niečo diať :D Myslím,že sa máte na čo tešiť :))