War [Calum Hood]

24.

Nevedela som ako mám zareagovať..Naďalej mu klamať,alebo povedať pravdu o tom,ako som sa mu chcela pomstiť?
Napokon som sa rozhodla,že...
„Áno.Áno, chodíme spolu"
Vyvalil na mňa oči.
„Už mi do seba všetko pekne zapadá.To on je pravý dôvod nášho rozchodu.Bože.Myslel som si že niesi ako všetky ostatné a naozaj ma miluješ.Očividne niesi nič iné ako kurva!"
Strelila som mu facku.
„Ja som kurva?! Neviem kto ma podviedol,však? Ale jasné! Ty vidíš vždy iba to,čo chceš! Vypadni!"
Naštvane,no zároveň so slzami stekajúcimi po líci som ukázala na dvere.
„Si úbohá krava.A ten tvoj pán dokonalý..O ňom sa už radšej nevyjadrujem.Našli ste sa.Gratulujem"
Musí mi ubližovať ešte viac?
„VYPADNI!" Skríkla som najhlasnejšie ako sa mi dalo.
Pri odchode sa na mňa ešte nenávistne pozrel,čo som však odignorovala.
Keď konečne zmyzol z môjho dohľadu,hodila som sa na posteľ a rozplakala sa.
Nie..Nemôžem sa zrútiť iba kôli nejakému idiotovy.
Do rúk som vzala mobil a zavolala Calovy..

-C-cal?
-Áno Liv?
-M-môžeš sem p-prísť?
Vzdychol si.
-Neni u teba náhodou Louis? Sorry ale naozaj nemám záujem pozerať sa naňho.
-Už o-odišiel
-Ty plačeš?
Opýtal sa mierne vydeseným tónom.
-Nie..Vieš čo? Zabudni na tento telefonát.Ahoj
Už som nečakala na odpoveď a rovno som hovor zrušila.
Z očí sa mi opäť spustil vodopád sĺz,no tentokrát nie kôli Loisovy.
Skôr mi prišlo ľúto to,že tu neni Cal.
Chýbalo mi jeho objatie,ktoré som v tejto chvíli naozaj potrebovala.
„Ehm Liv?" otvoril zrazu otec dvere.„Čo sa stalo?"
Neodpovedala som.Namiesto toho som beznádejne pozorovala zem pod mojimi nohami.
„Miláčik..Možno by ti pomohlo keby si sa mi zdôverila"
Pohladil ma po ramene a ja som sa k nemu pritiahla bližšie.
„Práve som zistila že môj bývalí je totálny kretén a znenávidel ma kôli môjmu najlepšiemu kamarátovy,no a môj najlepší kamarát je na mňa naštvaný kôli môjmu bývalému.." ironicky som sa uchechtla.„Všetko je úplne nahovno"
Nestihol nič povedať.Niekto zazvonil.
„Otvorím" ponúkol sa a ja som nemo prikývla.
O chvíľu sa v dverách mojej izby zjavil Calum.
Bez zbytočných slov som sa k nemu rozbehla a objala ho.
Bolo to niečo neskutočné.
Cal
Keď sme sa objímali,cítil som niečo zvláštne..Bolo to akoby som bol malé dieťa,ktorému rodičia kúpili niečo,po čom veľmi túžil..
Áno.Túžil po jej objatí...Ach.
Keď sa odo mňa odiahla,s úsmevom sa mi pozrela do očí a ja som jej utrel slzy.
Vyzerala tak zraniteľne.Najradšej by som ju pobozkal,chytil sa ruku a už nikdy nepustil.
Calum! Na to ani nemysli!
Moje podvedomie má už zase pravdu.Nemôžem sa do nej zamilovať.I keď...Neviem či už nieje neskoro.
Nová časť ^^ No čo? Ako víkendujete? :)