War [Calum Hood]

12.

„Ja to nechápem! Ako sa tu zobrala tá trojka?! Čo sa teleportovala? Óch!"
Nedalo mi nezasmiať sa nad ním.Sedíme tu už dve hodiny počas ktorých som zistila,že neklamal.Naozaj je vymletý.Dokonca viac,ako som čakala.
„Je ti niečo smiešne?!" opýtal sa a ja som sa snažila na pár sekúnd potlačiť smiech.
„Nie.Prečo myslíš?" Dlho mi to teda nevydržalo.Hneď po tomto som spustila nezastaviteľný smiech,ktorý rozosmial aj jeho.
„Si strašná,vieš o tom?"
„Kebyže som strašná,nestrácam tu s tebou čas"
„Strácaš čas? So mnou? No tak prepáč" Povedal 'urazene' a podoprel si hlavu rukou.
„Povedzme si úprimne..Matika nebude tvojou silnou stránkou."
Zakňučal.
„Je to moc zlé?"
„Pravdu?" vzdychla som si „Moc.."
„Ja sa na to môžem vys-"
„Z mojich úst to bude zniesť asi divne vďaka tomu čo som ti dnes povedala no..Nemôžeš to vzdať! Panebože si v maturitnom ročníku,naozaj chceš prepadnúť?"
Nesúhlasne pokrútil hlavou.
„Nevzdáš to so mnou?"
„Nóóó.." nadvihla som jedno obočie „Ale nié.Jasné že to nevzdám.Už ani nemám na výber.Keby si nezmaturoval,mala by som výčitky" uchechtla som sa.
„Ty si poklad!"
-----------------
„Nie! Nemôže sa s ním vyspať! Veď to je len ich prvé rande..Nené!" Zahundrala som a Cal sa na mne začal smiať.
Pozerali sme spolu film.Veď predca..Musíme si aj oddýchnuť od toľkého počítania.No nie?
I keď..Ani vo sne by mi nenapadlo že budem pozerať film v mojej izbe s Hoodom.
„Už by som mal í-"
„Prichystal som večeru! Poďte dolu!" Prerušil ho otec vtrhnutím do izby.
„Ehm..Ale.."
„Žiadne výhovorky! Už som prestrel pre troch,takže poďte."
To sa mi snáď sníva.On ho práve prizval na rodinnú večeru..Keby to bol Louis,nikdy to neurobí.
„Tak poď." pretočila som očami „Keď si s tým dal toľko práce.."
Iba sa usmial a následoval ma až do kuchyne.
-----------------
Počas celej večere som za babrala v jedle a počúvala pri tom ako náramne sa tí dvaja zabávajú.Nechcem aby si ho obľúbil..
„No dobre.Už by som mal naozaj ísť.Ďakujem vám sa skvelú večeru." povedal Cal a postavil sa zo stoličky.
„Škoda že už musíš.Už dlho som sa tak nenasmial! Príď aj nabudúce,budeme radi!"
Podali si ruky.
„Tešilo ma.Dovi" Viac nestihol povedať.
Naštvane som ho začala ťahať do chodby ku vchodovým dverám.
„Áu.Čo ti je? Chodiť viem aj sám"
„Nič ja len..To je jedno! Máš všetko?" spýtala som sa a on prikývol.Jednou nohou bol von,keď v tom zastal a otočil sa ku mne.
„Prídeš zajtra ty ku nám,alebo naopak?"
„Uvidíme zajtra..Choď už."
„Ahoj a..Ďakujem" žmurkol na mňa a ja som zabuchla dvere..
Ďalšia časť :)) Páčila sa?:))