16.

160 17 0
                                    

Liv
Domov som prišla okolo pól noci.Otec už spal a tak som sa iba vyzula a potichu vyšla do izby.
Nemala som silu a ani chuť prezliekať sa do pyžama a tak som sa rovno vyvalila na posteľ a pritúlila sa k môjmu plyšovému medvedíkovy.
Hneď nato som si však uvedomila od koho ho mám,a tak som ho vyhodila von z postele.
Nechcene som sa ponorila do myšlienok o Louisovy.Nedokázala som uveriť tomu,čo som videla.
On ma naozaj podviedol..
---------------
Ráno som sa vyhovorila na to,že mi je zle.Nechcela som ísť do školy z jediného prostého dôvodu.
Louis.
Keby som ho zbadala,nezvládla by som to.
„Je ti moc zle? Treba ísť ku doktorke?" opýtal sa ma vystrašene otec,načo som iba nesúhlasne kývla hlavou.
„Tak..Dnes ostaneš doma.Žiadna škola."
Zakašľala som aby moja "choroba" vyzerala uveriteľnejšie a šla som si ľahnúť späť do svojej vyhriatej postele.
Hlavu som zaborila do vankúša.Už opäť som sa rozplakala.
Ani si neviete predstaviť aké to pre mňa bolo.
Bolelo to..
---------------
Celý deň som preležala,prečajíkovala,no hlavne preplakala.
„Liv?" ozval sa otec spoza dverí. „Máš návštevu"
Táto veta ma napokla.Takmer som zabudla,že som "chorá".
Myslela som si totiž,že je to Louis.Mýlila som sa.
„Cal? Čo ty tu?"
Usmial sa na mňa a zavrel za sebou.
„Včera si si u nás zabudla veci tak som ti och donie-"
„Ďakujem" prerušila som ho.
Sadol si vedľa mňa a zo zeme zdvihol plyšáka.
„Predpokladám že je od neho."
„Môžem ťa o niečo poprosiť?" opýtala som sa s neutrálnym výrazom.
„Ty vždy" žmurkol na mňa.
„Vyhoď ho cestou domov.."
„Čože?"
„Dobre si počul..Nepotrebujem tu žiť s niečím,čo mi ho bude neustále pripomínať."
„Asi máš pravdu.Aj keď..Nemyslím si že ho len tak dostaneš z hlavy"
Prižmúrila som oči,čím som chcela zabrániť slzám výjsť na povrch.
Nič nepovedal a objal ma.Objatie bolo presne to,čo som v tejto chvíli potrebovala a tak som sa k nemu okamžite pritúlila čo najbližšie,ako to len šlo.
„Nezaslúži si aby si kôli nemu plakala"
Možno mal pravdu..
„Ako mi to mohol urobiť?!" Kričala som,plakala a búchala do jeho hrude.Chudák..
Calum
Búchala do mňa pesťami zatiaľ čo ja som ju pevne držal v objatí.
Nechal som ju.Vedel som že zo seba potrebuje dostať všetko hnev von.
Hladil som ju po vlasoch.Keď sa trochu upokojila,odtiahla sa odo mňa.
„Ď-ďakujem že si t-tu.."
Usmial som sa na ňu a utrel jej slzy.
Nová časť :))

War [Calum Hood]Onde histórias criam vida. Descubra agora