War [Calum Hood]

7.

Je jedenásť hodín a ja som sa práve prebudila.Okolo mňa bolo rozhádzaných veľa fotiek..Fotiek mňa a mojej mami.Celú noc som si ich prezerala a spomínala na časy,keď ešte žila..
Čo sa týka otca,pravdepodobne sa mu podarilo zaspať.Alebo..Nie! Je mi jasné že spať nešiel.Išiel si vypiť..
No nič.
Hneď ako som otvorila oči,začala som upratovať všetky fotky.
Keď som bola hotová,rozhodla som sa že pôjdem za Louisom.
Zo skrine som vytiahla čierne skinny jeans,sivé tričko na ramienka a bordový kardigan.
V kúpelni som si opláchla tvár,jemne sa nalíčila a z vlasov si urobila drdol.
Po schodoch som zišla dolu do obývačky,kde som zbadala otca.Uistila som sa že spí.Keď som si s tým bola na sto percent istá,z chodby som schmatla svoje vansky a vybehla von,kde som sa aj následne obula.Bože.Cítim sa ako nindža.
Rýchlim krokom som si to namierila k jeho domu.Cestou som však musela prejsť cez tri ulice.Ach.Prečo musí bývať tak ďaleko?
Do uší som si dala slúchadka a prestala vnímať svet okolo seba.
Zrazu som zacítila bolesť.Spadla som na zem.Už zase.
„Au" Zakňučala som od bolesti.
„Už zase ty?" Zamrmlal niekto vedľa mňa.Vstala som zo zeme a vtedy som si všimla,že som očividne opäť vrazila do Caluma.
„Áno,zase ja.Myslím že na seba máme šťastie" Poznamenala som ironicky.
„Šťastie ako šťastie"
„Héj! Kto tu dva krát skončil na zemi? Ja alebo ty?" Začína mi poriadne liezť na nervy.
„Ty.Ale v oboch prípadoch si si za to mohla sama."
Pretočila som nad ním očami oprášila si nohavice.
„Máš pravdu.Asi by som sa mala ospravedlniť za to,že som si do teba dovolila vraziť!"
„Asi áno" Ak mu ide len o to aby ma naštval,darí sa mu.
„Hlboko sa ti ospravedlňujem pán..Ehm..-"
„Hood..Volám sa Hood." Trošku trapas.Nevadí.Aspoň som zistila aké má priezvisko.
„Ďakujem.Bez tejto informácie by som nemohla ďalej žiť."
Usmial sa.Agrh.Poznám sa sním ledva jeden deň a už ho nenávidím!
„Dovolíš?!" zvýšila som hlas keď sa predo mňa postavil,čím mi zabránil pokračovať v ceste.
„Nie"
„Nebuď ako malé decko! Ponáhľam sa a nemám náladu rozprávať sa s niekým ako si ty" Už som bola naozaj dosť naštvaná.
„Poď so mnou na kávu"
„Prosím?!" Vyvalila som naňho oči.Toto má zase čo znamenať?
„Nebudem sa opakovať."
„Daj mi pokoj" povedala som a prešla okolo neho preč.Už som sa na neho nepozrela.
Zvyšok cesty (nejakých 15 minút) som premýšľala nad tým,či je taký debil naozaj,alebo sa naňho iba hrá.
Napokon som usúdila,že sa tým ďalej nebudem zaoberať.
Zaklopala som na dvere domu Louisových rodičov.
Ani som nemusela dlho čakať.
Po pár sekundách mi prišla otvoriť jeho mamina.
„Á! Ahoj Liv! Ideš za Louisom?" Iba som prikývla,a už ma ťahala dnu.
Tadáá! :D Nová čááásť😂😂 Páčila sa?:))