War [Calum Hood]

13.

„Tak ako teda?" Chytil ma zrazu niekto za rameno keď som si zo svojej skrinky vyberala učebnicu chémie.
Skoro som dostala infarkt.
„Si normálny? Vieš ako som sa zľakla?" skríkla som po ňom a on sa zasmial.
„Prepáč"
„Neprepáčim"
„Prestáň!" šťuchol do mňa „Niečo som sa ťa pýtal"
„Ehm..Nepočúvala som ťa.O čo šlo?"
„Prídeš dnes ty ku nám,alebo?"
Vzdychla som si.Ak mám pravdu povedať,dnes som naozaj nemala chuť tráviť s ním celé poobedie ale..Musím dodržať to,čo som sľúbila.
„Tak??" Vytrhol ma z myšlienok a zamával mi pred očami.
„N-no..Dnes môžem prísť k tebe..Teda ak to nebude prekážať tvojim rodičom."
Usmial sa.
„Ešte som nezaregistroval nič ani nikoho kto by im vadil.Takže toho sa neboj" žmurkol na mňa a v tom zazvonilo.
„Už musím.Po škole ťa počkám.Ahoj zatiaľ"
------------------
Už desať minút stojím pred budovou našej školy a čakám na toho...Á už je tu.
„Pán si dáva na čas!" uškrnula som sa.
„Ha ha ha! Vieš čo,poďme radšej."
Súhlasila som a tak sme sa rýchlim krokom vybrali k jeho domu.Nemala som šajnu kde býva a tak som ho nasledovala.
„Ták a sme tu" Povedal nadšene a rozbehol sa k jednému z mnoha domov.
Páni.Ani som nevedela že je táto ulica v našom meste..
Nič som nepovedala.
Podišli sme k obrovským dverám,ktoré Cal hneď odomkol a so mnou v pätách vošiel do vnútra.
„Som doma!" skríkol a z druhej miestnosti vyšla nejaká pani,ktorá bola,predpokladám,jeho mama.
„Ahoj miláči-" pozrela sa na mňa „Nepovedal si mi že máš dievča!"
Chcela som niečo povedať,no on ma predbehol.
„Ou prepáč.Nejako som ti to zabudol oznámiť.Vieš,sme spolu iba pár dní."
No tak pŕŕŕ! Čo má toto znamenať? Škaredo som sa na neho pozrela.
„Ste tak zlatí! Nechceš nás zoznámiť? Predca len by som rada vedela meno mojej budúcej nevesty!" uchechtla sa no mne to vtipné neprišlo.Ona nám už chystá svadbu?
„Mami,toto je Liv.Liv,toto je moja mama" milo sa na mňa usmial.Ani neviete akú som dostala chuť prefackať ho.
V tej chvíli mi neostávalo nič iné,ako začať hrať jeho hru.
„Rada vás spoznávam" povedala som a podala jej ruku.To isté urobila aj ona.
Po tomto divadielku nastalo ticho.Presne to ticho,kedy nikdo nevie,čo má povedať.
„No mami..Tak mi už asi pôjdeme hore." Ozval sa napokon Cal a ja som prikývla.
„Dobre zlatíčka moje.Keby niečo,zakričte."
Pri ceste po schodoch som mu povedala,že toto si ešte vybavíme.A myslela som to vážne.
Hneď ako za nami zatvoril dvere,hodila som po ňom naštvaný výraz a opýtala sa:
„Čo to do riti malo byť?!"
Okay takže..Táto časť bola písaná za veľmi nevhodných podmienok,takže preto sa ospravedlňujem že nevyšla skôr..😂 Snáď sa páči :))