Vtedy som verila (het) dokončené

3. kapitola

Ráno, keď kontrolovala svoj prvý hlavolam, zistila, že je už vyriešený a osoba, ktorej sa to podarila si vzala darček. Samozrejme, mohla by ho aj odmietnuť, aby by preňho nemala žiadne využitie alebo neskôr podať ďalej v ďalšom kole. To, že si ho tá osoba vzala však považovala za dobré znamenie.

Jej povinnosťou ako minuloročnej víťazky bolo nastaviť ďalší, zaujímalo ju, komu sa podarilo ho tak rýchlo otvoriť.

Predpokladala, že na hodine sa tým niekto okamžite pochváli, lebo aj medzi nimi panovala istá rivalita, aspoň čo sa týkalo vylúštenia hádaniek.

Tá osoba vskutku mala potenciál jej čeliť, a preto tentoraz pripravila omnoho zložitejší päťdruhový hlavolam, do ktorého vložila ďalší svoj ďalší darček, tentoraz viac-menej praktický, koženú záložku do knihy, mimoriadne kvalitnú, zabezpečenú kúzlom proti strate.

A keď sa po jeho nastavení ponáhľala na hodinu, všimla si profesorku Atkinsonovú, ktorá tento rok učila Magické hlavolamy a profesora Riddla.

Túto profesorku mala rada, no práve teraz mala o ňu značné obavy, keďže sa očividne snažila zaujať práve svojho nového kolegu. Zjavne netušila o čo sa pokúša a Myrtle jej bolo už teraz úprimne ľúto.

No zároveň istý čas takmer túžila, aby bola na jej mieste, nenávidela sa za to, za tú svoju slabosť, ktorú jej on sám predtým vyčítal. A myslela si, že je to už preč. Vskutku bolo všetko opäť v poriadku, ale odkedy sa vrátil, opäť sa jej zdalo, akoby sa jej všetko vrátilo a akoby sa vôbec nič neuzavrelo.

Necítila sa dobre, keď ich takto spolu videla a nemohla tomu zabrániť, aj napriek tomu, že by to nemalo nič znamenať, hlavne nie pre ňu. Sama sebe pripomínala, že myslieť na to, ju len uzavrie do pasce, z ktorej už viac nedokáže uniknúť.

Bála sa jeho opätovného odsúdenia, tej vážnosti, do ktorej dospel a jeho krutosti, ktorej viac nechcela čeliť, ukryla všetko hlboko v sebe, tak hlboko ako len dokázala.

„Dobré ráno..." zamumlala zdanlivo pokojne, keď prechádzala okolo nich.

Profesorka bola natoľko zaujatá tým, čo jej kolega hovoril, že jej ani len neodpovedala na pozdrav, no profesor Riddle si ju všimol.

„Dobré ráno, slečna Warrenová..." pozdravil jej, zachytila aj jeho pohľad.

Snažila sa ignorovať to šťastie, ktoré pocítila, len preto, že si ju všimol a počula varovanie svojho vnútorného hlasu.

Čo to robíš?

On ťa predsa len pozdravil ako káže slušnosť.

Čo si to opäť namýšľaš.

Pevnejšie zovrela remienok od svojej tašky, takmer až utekala, lebo hodina sa mala o chvíľu začať a ona nechcela prísť do skleníka ako posledná, to by sa musela opäť k niekomu pridať a zvyčajne to nebolo veľmi príjemné ani pre ňu, ani pre dané osoby.

***

Sedela na jednej z lavičiek neďaleko astronomickej veže, na mieste, kam študenti veľmi často nechodievajú.

Kolená mala pritlačené takmer až k brade a snažila sa ignorovať pálenie svojej pravej ruky, nemala šťastie, bola obviazaná kvôli kontaktu s jedom, pri oberaní plodov Diablovca neľútostného, ako veľmi príhodne nazvali tú rastlinu a všetko sa to stalo len preto, že jej niekto podložil nohu, práve v tej najmenej vhodnej chvíli. A to nebolo ani zďaleka všetko, čo ju nahnevalo. Dostala školský trest, ona a ešte ďalšie dve dievčatá zo Slizolinu, jedno z nich jej podložilo nohu, spadla a jej ruka sa dostala do kontaktu s plodmi, a keďže jej kamarátka sa na tom smiala, obom im to oplatila rovnakou mincou.