Vtedy som verila (het) dokončené

20. kapitola

Nevedela ako sa to stalo, no zrazu sa okolo nej utvoril kruh, takpovediac zložený zo Slughornovho bývalého klubu. A ona sa stala jeho súčasťou, akoby to bolo celkom bežné, že práve ona k nim patrí aj teraz v týchto časoch, že práve s ňou hovoria, akoby im záležalo na tom, aké budú jej Vianoce. Presvedčil ich o tom, že tam patrí, vedela, že na to nestačili len tie jeho slová, predpokladala, že musel urobiť ešte omnoho viac, no nevedela, či mu za to dokáže byť vďačná, práve teraz keď sa na pozadí čarodejníckeho sveta diali veci, akoby niekto rozohral partiu na obrovskej šachovnici, jednu z tých partií, v ktorej veľa figúrok padne za obeť.

Odpovedala im, no len akosi automaticky, zviazaná zdvorilosťou, ktorú v sebe nachádzala.

A potom sa kruh opäť otvoril, vtedy, keď prišiel on.

Mal na sebe slávnostný habit a vyzeral vskutku ako ten príťažlivý mladý muž, nádejný čarodejník, vzbudzujú rešpekt, no zároveň aj fascináciu a ona cítila v pohľadoch niektorých mladých čarodejníc, že jej vláda, by sa mohla veľmi rýchlo skončiť aj keď ona to tak nevnímala. Nedalo by sa povedať, že by Tom niekedy niekomu dovolil, aby mal nad ním moc. Za jeho tvárou toho bolo viac, než len tá krása, ktorá by ich mohla zmiasť.

Práve teraz tu stál v tej svojej maske, príťažlivého a slušného chlapca, jedného z tých menej nápadných, no predsa dostatočne vplyvných na to, aby ostatných držali pod svojou kontrolou.

Sledovala ako ovládal dav, ako svoju skupinu prinútil, aby ho počúvala, ako svoje činy menil na niečo fascinujúce, na veľké inovátorské zmeny, starého a nepotrebného poriadku. Poriadku, v ktorom sú čarodejníci obmedzovaní vo svojich rozhodnutiach.

Poriadku, ktorý im nanucuje prijatie tej druhej časti sveta, menej atraktívnej pre nich samých.

Počúvala ho, lebo nebolo možné ho nepočúvať, nebolo možné nedovoliť jeho slovám, aby sa dotkli všetkých.

Bol to Tom, ale aj lord Voldemort obaja práve teraz vniesli do sály, niečo z tej jeho neúprosnosti v kombinácii s tým, čo čarodejníci v podstate považovali za atraktívne a príjemné.

Cítiť sa výnimoční, byť kdesi na vrchole a nemusieť sa dívať nadol.

No, keď sa dav opäť rozdelil, počas tej časti, určenej pre tanec a iné spoločenské povinnosti, a ona na sebe pocítila dotyk jeho pohľadu, tú dobre známu intenzitu tepla, ktorá však, súvisela aj s tým tlakom, ktorý mohol spôsobiť chaos v jej mysli, keby sa odvážila mu čeliť, keby dovolila tej bolesti, aby ju opäť ovládla.

„Smiem prosiť?" opýtal sa, akoby to skutočne bola len jedna z tých spoločenských príležitostí a nielen surová ukážka jeho moci, toho, že ak on bude chcieť, všetko bude vyzerať normálne, no istí ľudia tu už nebudú, na istých ľudí sa zabudne.

„Áno, pán profesor ..." oslovila ho, jeho titulom, tým, ktorý bolo možné použiť. Nazvať ho Riddle bolo od istej doby neprípustné, vzdal sa toho mena a dal to všetkým najavo.

Odmietal byť už aj Tomom, osloviť ho tak na verejnosti, by predstavovalo jednu z tých skúšok, ktoré si nepriala zažiť na vlastnej koži.

Cítila sebaistotu vyžarujúcu z jeho vystupovania, priala si tiež mať tú silu, priala si, aby ho milovala menej, aby ho dokázala nemilovať. Ten rozpor, ktorý jej teraz vládol, nedokázala prekonať.

Priala si niečo urobiť, všetko na ňu kričalo, aby urobila, aby povedala...

Na verejnosti sa mu však vzdorovať neodvážila, predsa len nebola taká odvážna, aby skončila v podzemí alebo ešte horšie, hovorilo sa o tom, že dementori v Azkabane, že sú všetci na jeho strane, že tá väzenská pevnosť mu už v podstate patrí. A práve teraz začína skôr slúžiť jeho účelom, myslieť na to, však bolo neznesiteľné.