Vtedy som verila (het) dokončené

26. kapitola

Pomerne ohľaduplne opustil jej myseľ, nechal všetko voľne plynúť a ona len cítila, ako sa postupne rozdeľujú, ako sa odpútava od toho, čo on mohol skromne nazývať svojimi pocitmi.

To, čo jej ukázal malo pre ňu veľký význam, no nebola o nič bližšie k vyriešeniu svojich problémov.

Veriť mu.

To už nedokázala, aspoň nie tak, ako predtým, keď si ešte myslela, že je tým slušným chlapcom, ktorého všetci na škole uznávali ako prirodzenú autoritu.

Priala si, aby to mohla urobiť. Aby bol otec jej dieťaťa tou osobou, na ktorú sa mohla vždy spoľahnúť. No už vedela, že niečo také medzi nimi zrejme prítomné nebude.

Keď predtým uvažovala nad tým, že by sa jej niečo také mohlo stať, vždy si predstavovala, že ten ktorý... že bude... No veľmi rýchlo pochopila, že život sa len málokedy približuje tým najkrajším predstavám. A zrazu čelila tej možnosti, že jej dieťa bude Slizolinovým potomkom, že bude patriť do línie, v ktorej by bolo vlastnou rodinou nenávidené.

A možno aj ním. Vždy, keď sa na ňu pozrie, ak vôbec nastane taká možnosť, že by dovolil, aby sa vôbec narodila, ak sú tie jeho spomienky skutočne pravdivé a nielen nejaká manipulácia, dokáže ju prijať takú akou bude? S jej krvou, ktorá nebude nikdy čistá.

„Na Rokforte už nie som v bezpečí... Prosím, Tom, dovoľ mi odísť..." zarazila sa, keď si uvedomila, že vyslovila jeho meno, to meno, ktoré odmietal počuť aj od osôb, ktoré boli vyššie postavené než ona. A jej sa to opäť podarilo, ona opäť prekročila hranicu.

No nebolo to prvý raz čo ho o niečo také žiadala, pokúsila sa aj o útek, ktorí jej však nevyšiel.

Zachvela sa, keď sa posunul viac dopredu. Nedotkol sa jej, neprelomil tú hranicu, no bol bližšie a jeho pohľad bol prísnejší, skutočne sa práve teraz cítila ako jeho študentka a nie ako...

„To meno, povedzme, že som nič nepočul..." istý čas mlčal, akoby prehodnocoval jej prosbu, no potom len pokračoval: „ nie, nemôžem ti dovoliť odísť..."

Nevysvetlil jej to a ona sa bála opýtať sa ho na to priamo.

Cítila ako pevne zviera svoje ruky, ako si nervózne preplietla svoje prsty a pritom cítila tlak toho prsteňa, ktorý... práve teraz neznamenal nič viac než akýkoľvek iný.

Ticho, prerušené len ďalším pohybom hada, ktorý by mohol... nepriblížil sa k nej.

Len zmenil svoju pozíciu a ona nadobudla ten dojem, že je sledovaná jeho očami.

„Ako si teda predstavuješ môj ďalší život na Rokforte?" to bola teraz tá otázka, na ktorú zbierala odvahu.

Snažila sa ignorovať ten pocit spojený s tým, že si neželá, aby odišla, lebo neverila, že to chápe tým správnym spôsobom.

Práve teraz jej skôr záležalo na tom, čo bude ďalej robiť a ako bude existovať na tomto mieste a za týchto podmienok.

Slizolinčania si nikdy predtým ani v tých najlepších časoch niečo také nedovolili, boli tu kliatby, zlomyseľnosti, posmech a odstrkovanie, ale nikto nepoužil neodpustiteľnú kliatbu. Nikto sa neodvážil siahnuť na dôstojnosť toho druhého takýmto spôsobom.

Nechcú ju to. Kedykoľvek môžu opäť zaútočiť, jeho trest určite nebol dostatočný na to, aby ich to odradilo, boli to jeho študenti, tí, z rodín, ktorých podporu potreboval.