Vtedy som verila (het) dokončené

25. kapitola

a samozrejme aj Farah a Petriku.

Neprišiel ju navštíviť.

Ani sa neinformoval na jej zdravotný stav, to ju vôbec neprekvapovalo, začínala si myslieť, že so svojimi študentmi dokonca do istej miery súhlasil. Práve teraz ju to však až tak veľmi netrápilo, trpela akousi zvláštnou otupenosťou, nerozprávala, len existovala.

To, že mu nezáležalo na nej s tým sa bola schopná zmieriť, ale že ho ani netrápilo to, čo bude s ich dcérou, to nedokázala len tak ľahko prijať. Podliehala hroznej beznádeji.

Počas svojho pobytu v nemocničnom krídle bola zväčša sama, len občas k nej pribudol niekto, koho bolo nutné ošetriť, no nezhovárali sa s ňou, aspoň nie tak, akoby to ona sama potrebovala.

Len prežívala, kdesi na okraji svojho vlastného vedomia, uzavretá aj sama pred sebou.

Až do svojho prepustenia bola akoby zbavená života, akoby neschopná čo i len jednej dobrej myšlienky.

A keď jej bolo konečne umožnené odísť, cítila sa omnoho staršia, akoby pripravená o niečo, čo ju navždy opustilo.

Jej dcéra sa však mala dobre, preukázala tú životaschopnosť, ktorú ona v sebe nachádzala len veľmi ťažko.

Myslela na to, ako sa má jej rodina v Austrálii, na svoju malú sestru, možno to tak bolo lepšie, že sem zrejme nikdy nebude môcť prísť študovať, možno ani ona by na živote tu nenachádzala žiadne šťastie a cítila sa tu len uväznená, týmito stenami, za ktorými by bola len sestrou, tej ktorá, práve teraz... ani sama nevedela, kam vlastne patrí.

A keď konečne opäť kráčala po školských chodbách, zdalo sa jej, akoby vstupovala do iného obdobia, do obdobia ticha a kradmých pohľadov, do obdobia, v ktorom bol každý jeden krok stále ťažší a to ticho, akoby len svedčilo o tom, že sa blíži horšia búrka, že sa svet opäť naplní krvou, ktorá nebude môcť byť nikým a ničím nahradená.

Nevedela či by mala ísť na fakultu, na vyučovanie alebo kamkoľvek inam, len sa zasekla na jednej z tých nekonečných chodieb a klesla na schody, na tú menej pohyblivú časť a len tam ticho sedela.

Nejaká hodina skončila, študenti opúšťali triedu, kdesi hore sa ozývali náhlivé kroky a plač.

Netypický pre túto hodinu, no zrejme spôsobený problémami na niektorej s hodín.

Prinútila sa vstať, už tam sedela príliš dlho, hrozilo, že by ju tam niekto objavil, že by mohla byť niekým vyrušená a jej krehká rovnováha opäť podrobená skúške, o ktorú nestála.

Náhlivo prechádzala okolo brnení, počula ako si portréty o nej šepkali, no ignorovala ich hlasy, s hlavou sklonenou šla ďalej ani nevedela presne kam, no všetky cesty akoby viedli na to jediné miesto, ktoré bolo zrejme jej osudom aj prekliatím.

Stála pred tými dverami.

Pred dverami, ktoré viedli do jeho súkromného bytu. Položila chvejúcu sa ruku na dvere, pocítila tlak mágie, zamumlala posledné heslo, ktoré si ešte pamätala, predtým bola zahrnutá do kúzla, ktoré jej umožnilo vstúpiť, ale teraz si nebola istá či ho náhodou nezmenil.

Dvere však vyriešili jej dilemu, lebo ju takmer okamžite pustili ďalej a ona cez ne mohla prejsť.

Bola obklopená iným druhom ticha a mágiou, akoby toto miesto bolo ňou neodvratne poznačené.

Nebol tam.

Zaplavila ju úľava, keď klesla do jedného z jeho kresiel. Na stolíku našla akúsi knihu, no nemala chuť čítať ani myslieť, nemala chuť absolútne na nič, do všetkého sa musela len nútiť, všetko ju vyčerpávalo. Pri nej bol aj prsteň, jeho rodový prsteň, podobný tomu, ktorý jej daroval, no zároveň to nebol ten typ daru, s ktorého by sa dokázala tešiť.