Vtedy som verila (het) dokončené

Ten rok 3.1

Odišli.

Konečne boli preč.

Celú školu zaplnilo ticho, jeho myšlienky sa upokojilo, dokázal to, dokázal ich udržať na uzde, bez toho, aby na seba upútal pozornosť, musí sa naučiť ich riadiť, ak raz chce byť učiteľom, ak raz chce požiadať o to miesto, nesmie za sebou zanechať čokoľvek, čo by isté osoby podnietilo k tomu, že zišiel z tej správnej cesty.

Veľa ľudí tu neostávalo aj kvôli minulému roku, aj kvôli pohodlnejším Vianociam v ich rodinných sídlach. To bola tá sila Slizolinu, ktorá...

Ani jeho meno nestačilo na to, aby... Nemal to privilégium, ktoré by mu umožňovalo... nemal ho kvôli svojej rodine a nechcel prijať nič čo by vyzeralo ako almužná... ako hodená kosť...

Chcel ostať tu, na jedinom mieste, kde bol vždy doma...

No bola tu aj ona, iný druh pokušenia než čakal, iný druh posadnutosti, než tie, ktoré poznal...

Keď prestala plakať a jej prezývka stratila zmysel, keď nebolo počuť ten zvuk, ktorý zvyčajne bolo možné považovať za priveľmi...

Keď tu bolo len ticho, cítil to ticho, ako istý druh svojej vlastnej prázdnoty.

Neoslovila ho, nikdy sa dobrovoľne nepohla smerom k nemu, ale aj tak cítil... možno si len myslel, že cíti, niečo ako pokušenie ju vyhľadať.

No neurobil to.

Nebola to cesta, ktorú by si zvolil, nebola to cesta, ktorá by bola dobrá pre ňu.

Nemohol jej dať nič dobré, žiadne iné vyslobodenie, nič z toho čo by očakávala od osoby, ktorá by ju mala...