Vtedy som verila (het) dokončené

38. kapitola

Prvým impulzom bolo utiecť. No vedela, že by len zbytočne podliehala márnej nádeji, to by jej nedovolil. Ak by sa rozhodol ju zabiť, nemohla by s tým nič urobiť, cítila to tak ako všetci, ktorí sa s ním dostali do blízkeho kontaktu.
No neznamenalo to, že sa nepokúsil brániť seba a svoju dcéru, ak ju k tomu prinúti, urobí všetko preto, aby dokázala prežiť. Siahla po svojom prútiku, ktorý už snáď akoby bol jej súčasťou viac než v tých minulých obdobiach. Ten dotyk bol upokojujúci, bol ako prísľub života.
Tom však nestačil ani len o krok a nepohol ochranným kúzlom.
„Pozoruhodné, že sa vždy dostaneme k tej istej záležitosti, že ani tí, ktorí zvyčajne majú dosť rozumu, nepochopia alebo nechcú pochopiť, čo znamená vystaviť ma pokušenia tohto druhu, si užitočný služobník Winfrey, to v však nestačí, nie na to, aby si ma zbytočne overal o čas...“ jeho hlas bol tichý, no zasiahnutý akousi zvláštnou temnotou.
A vlkolak bol zrazu akoby spútaný, nemohol sa pohnúť z miesta, cítil desivý vplyv ochranného kúzla.
„Takú moc nemáš ani ty, ani tí druhí, aby si rozhodoval o tom, čo sa stane v mojom dome...“
„Kvôli svojej rodine  prelejeme aj krv, ktorá by sa mohla zdať vzácna, nerád ňou plytvám, no zdá sa, že je nevyhnutné to urobiť ... A na tvoje nešťastie ty nepatrne patríš si k tej sorte, ku ktorej by som mohol byť milosrdný...“
„Pán môj, nechcel som...“
„Avada kedavra!“
Zakryla Ambra oči, aby nevidela ten záblesk zeleného svetla, ktorý prinútil vlkolak a padnúť, ktorý potlačil do úzadia aj obranné kúzla a jeho telo prudko odhodil na zem. Chápala viac než kedykoľvek predtým, prečo je práve toto kúzlo neodpustiteľné. Tímových očí dotkla túžba po zabíjaní, boli jasnejšie, poznačené tým druhom, života, ktorý prebúdzal v ňom lorda Voldemorta.
A bol to práve on, kto sa rozhodol pocítiť svojou návštevou osobu, ktorá sa rozhodla mu poslať takýto druh daru. Aspoň to ona predpokladala, keď využil svoje právo premiestnenia a aj telo vlka zmizlo.
„To je v poriadku, Ambra, tvoj otec sa čoskoro vráti a všetko bude v poriadku...“ povedala to skôr kvôli sebe než kvôli svojej dcére a pomaly sa vrátila späť do jej izby, pomaly vložila svoju dcéru do postieľky,  rozprávala jej jeden z tých príbehov, ktoré mala vždy rada.
Jeden z tých príbehov, ktorých sa odmietala vzdať.

***

Horúca čokoláda v jej rukách a Tomove poznámky z Obrany.
Keď ich konečne mala v rukách, ten pocit, že by mohla byť dobre pripravená na skúšky, jej pomohol zabudnúť na jeho neprítomnosť. A na to, čo všetko by mohol urobiť počas nej.
Nechal jej ich ako jeden z tých darov, ktoré ju dokázali potešiť. Spokojne listovovala jednotlivé stránky, prezerala si jeho poznámky na okraji, písané tým dobre známym panovačným písmom.
Nič sa nenaučila alebo sa ma bojí až tak, že ani nedokáže nič povedať... To si poznačil k tomu tematickému celku o mágii. A ona si spomenula na to aké náročné boli jeho hodiny...
Čo ak ju opäť vyhodí alebo ešte horšie? Nemohla dýchať, keď stála pred tými dverami, kým všetci ostatní spolu hovorili a aspoň sa podporovali, ona tam stála sama, ona sa bála, že by mohla opäť zlyhať.
Ďalšia z tých hodín, niekde medzi trestom a jeho kritických poznámkach v jej esejách. Ona sama prekonala svoje očakávania už len tým, že ich popritom všetkom stihla vôbec odovzdať, mala pocit, že vôbec nekončí, že sa do toho pohára stále hlbšie a hlbšie a on len veľmi ťažko mohol byť jej mentorom...
Dvere sa otvorili a ona stratila nádej, že by mohla... že by sa snáď dokázala vyhnúť tomu najhoršiemu.
„Stojte!“ zaznel jeho hlas, zmenený tou presnosťou, na ktorú si opäť zvykala.
„Bude opäť praktická hodina, chcem vás vidieť vonku a rozdeľte sa rovno do dvojíc...“ prikázal im, skôr než vôbec vyšiel z dverí.
Dvojice.
To nie, všetko len nič opäť čeliť tomu ich nepárnemu počtu.
A to či predpokladala, sa razom stalo aj skutočnosťou, keď tam stála sama, oddelená od tých ostatných takmer až neviditeľnou hradbou.
A on prišiel.
Nemal by byt taký pekný, nemal by v nej vzbudzovať takú formu citov, ktoré by ju mohli zabiť, nemala by cítim svoje srdce a zároveň sa báť, tej možnosti, že sa na ňu už nikdy nepozrie, tej možnosti, že možno aj on používa to slovo v súvislosti s ňou.
Všetci stíchli, keď stál pred nimi, keď mu čelili ako svojmu profesorovi.
„Omračujúce zaklínadlo...to si dnes zopakujeme...“ povedal pevným hlasom. A ona sa bála toho koľkokrát padne na kolená, koľkokrát bude zasiahnutá, keď ju pridelí k nejakej dvojici a rovnako aj keď...
„Slečna Warrenová vám ako prvá predvedie ako sa to robí...“
Po chrbte jej prešiel mráz, to skutočne povedal, no nie... bolo to ešte horšie ako si predstavovala. No nemala na výber, musela sa postaviť proti nemu, musela byť tou, ktorej sa opäť dotknú všetky pohľady.
Smiech, neskrývaný, odzbrojujúci. Nedokázala to, nemohla ani len zdvihnúť prútik a jej myseľ zaplavila tma.
Prebúdzala sa, pomaly a kruto nadobúdala opäť vedomie. Pomaly vstala, nepomohol jej, aj keď jej to šlo veľmi ťažko.
„Nikdy sa nenechajte ničím rozptýliť, päť bodov odoberám Bystrohlavu...“ povedal a pozrel na chlapcov, „a ďalších päť za rušenie smiechom počas hodiny... za každého z vás... páni...“vyhlásil chladne.
To dokonale zmrazilo nielen ich, ale aj všetky ostatné úsmevy.
„Vstaňte slečna Warrenová, a skúste to znovu...“
„Áno, pán profesor... ja... pokúsim sa o to...“
Prechádzala ďalšie stránky a rekapitulovala všetky tie okamihy, ktoré boli poznačené ním.
Trochu sa porezala o papier, keď listovala  rýchlo, čiastočne obklopená pocitmi, ktoré boli silnejšie než ona sama.
Ošetrila si ruku, opatrne sledovala ako sa tá drobná čiarka zacelila a pokračovala v študovaní tém,  ktoré bolo nevyhnutné prebrať.
Tak dlho, až kým sa ochranné kúzlo nezachvelo a ona pochopila, že sa vrátil.
***
Cítila ako jeho sebaovládanie povolilo, keď mágia roztrieštila čase uložené na stole. Črepy sa rozleteli na všetky strany,
Prudko sa mykla, obklopená obavami, že by ona sama mohla ešte viac zhoršiť jeho hnev.
Dokonca aj Nagini sa držala v úzadí, schválená za kreslom rešpektovala hnev svoj pána.
„Odvážili sa... urobili to... oni si dovolili mi pripomenúť ...
Myrtla zvažovala rýchly ústup, vedela, že keď je v takomto stave je lepšie držať sa od neho čo najďalej.
No nemohla odísť, keď videla ako sa triasol a skláňal nad stolom z ktorého popadali všetky veci.
Položila ruku na jeho plece, urobila to, akoby snáď dúfala, že by mohol...
Prudko sa mykol a ona pocítila ako bola mierne pritlačená k stolu. V jeho pohľade bol ten náznak červenej, to o čom si predtým myslela, že je len od leskom svetla, práve teraz to však bolo súčasťou jeho skutočného pohľadu.
„Prepáč, ja nechcela som ťa rušiť...“ hovorila s ním v parselčine, snažila sa o to, aby sa jej hlas nechvel.
„Ak dovolíš, tak ja pôjdem ak...“
„Ostaň...“ požiadal ju, nie panovačne, nie formou prosby, bolo to len prianie, o ktorom pochyboval že bude splnené.
Pomaly prikývla a stále ešte čakala na to, či jeho hnev nebude namierený proti nej, či nezaplatí za to, že odmietla podriadiť rozumu a dovolila citom zvíťaziť .
Díval sa na ňu, inak než predtým, akoby niečo hľadal, akoby aj on bol citovo zasiahnutý, niečím čomu ona sama nedokázala porozumieť.
No on bol predsa lord Voldemort, on bol predsa tou osobou, ktorá sa nenecháva ovládnuť slabosťami tohto druhu.
Dotkol sa jej, ten dotyk, akoby zastavil jej myšlienky, odstránil pochybnosti, jeho pohľad tak výnimočne ľudský, bol zdrojom zvedavosti aj nádeje, že by mohol že by možno dokázal cítiť...
„Veľký lord Voldemort nedokáže očistiť svoju líniu, neurobí to lebo nemôže zabiť tú jedinú osobu... to mi povedala, takto sa odvážila vysloviť moje meno... ako urážku.“
Nevedela kto to urobil, no predpokladala,že to bola tá osoba, ktorá poslala k nim prostoduchého vlkolaka. Blacka a jeho rodinu nepovažovala za osoby, ktoré by sa pokúšali chodiť po takom tenkom ľade , no niekto sa očividne odvážil pripomenúť mu isté veci, ktoré by ju samú mohli vyjsť draho, Tom zrejme neukázal všetky hlasy, ktoré ju odmietali prijať, zrejme ani jeho slovo nestačilo na to, aby bol jej pôvod všetkými akceptovaný.
Mlčala, nenašla slová, ktorými by vyjadrila svoje znepokojenie a ostala pritom chránená pred tou možnosťou, že by mohol zvažovať jej smrť, že by tá myšlienka mohla byť opäť súčasťou jej života.
„Moja línia je však v poriadku, nie sú nutné žiadne zásahy, všakže...“
„Nie, isteže nie...“
Uľavilo sa jej, keď ho to počula povedať, časť z nej akoby k nemu opäť pocítila  ten druh lásky, po ktorom túžila.
„Dovolil som ti, aby si ma milovala, pochopenie toho môže byť pre niektorých ľudí krutou skúsenosťou samo o sebe...“ jeho hlas bol zrazu iný, čiastočne po zbavený hnevu, čiastočne zasiahnutý iným druhom menej útočnej parselčiny.
„Ty tomu rozumieš, ty áno... a preto si zaslúžiš by odmenená...“
Odtiahol ruku s preňho nezvyklou jemnosťou. Bála sa, no zároveň aj... cítila to pulzujúce očakávanie, to kvôli čomu bola ženou a on mladým mužom.
Trochu sa uvoľnila, keď sa neúprosný tlak jeho mysle zmiernil. No nie ona ho dokázala upokojiť, ale to čo chcel urobiť , pohltila ho to natoľko, že nebol ochotný prijať nič iné.
Cítila dotyk neverbálneho zaklínadla, jemného nevtieravého a aj ona dosiahla takmer dokonalé upokojenie, keď sa jej myseľ spojila s tou jeho, nenásilne, akoby s plynulo všetko,  pocity, myšlienky, sny, jej sila s tou jeho.
Spojená s jeho bozkom bola neodolateľnou skúsenosťou. Spojená s jeho objatím, bola zdrojom lásky a porozumenia. On sám prežíval jej pocity spolu s ňou, objavoval ich, akoby bol zrkadlom tých jej, akoby patril jej a ona jemu, nech to už znelo akokoľvek neprirodzene v súvislosti s ním, on to bol ochotný urobiť, on spustil dualmaciu, ktorá bola vrcholným spôsobom spojenia, to sa už stihla naučiť, od neho počas tých dní, keď spolu hovorili o rôznych druhoch mágie, ona bola kľúčom k tomu, čo sám nemohol prijať.
Bola posledná na stôl,  cítila čiastočný dotyk chladu spojený s teplom jeho objatia, s jeho vlastnými pocitmi, akoby tlmene mi chladom, ktoré sa snažila rozohriať. Zbavená odevu, vlastnícky rozpínala jeho gombíky, tešila sa z tej možnosti, že jej bolo dovolené to urobiť.
Prijímala aj ten chlad, tú bariéru voči akýmkoľvek citom aj neschopnosť ich prežívať, tak ako tí ostatní, ale len v náznakoch, ďaleko za tou obranou, cez ktorú jej myseľ videla tak ďaleko, do nikdy sa nekončiacej temnoty.
Jeho náhla prudkosť, neúprosne sila, túžba, ktorú cítila, keď bola stiahnutá hlbšie.
Keď ho objímala, akoby pre ňu neexistovalo nič iné len jeho myseľ, len sila tých pocitov, ktoré ju obklopili, s ktorými sa s ním delila a on uznával, že patria k nej.
Bol v nej, v jej mysli, v jej srdci, jej telo tá možnosť prebúdzala a lákala k ďalším dotykom.
On bol  jej životom, líniou jej krvi, ktorá patrila k nej, ktorú nebola schopná poprieť.
Chcela, aby bol jej súčasťou, aby nemusela opustiť ani ten chlad ani to teplo, keď tlkot jeho srdca cítila ako svoj vlastný, keď podliehala viere, že on je tou časťou jej vlastnej nemilosrdnosti, ktorú potrebuje viac než akýkoľvek iný zdroj istoty.
***
Tom mal Ambru v náručí a sedel s ňou vo svojom kresle. Sadla si k nim. On nebol vrahom a ona nebola spoločenský nevhodnou osobou, boli len jej rodičmi a zároveň aj ... Spomienky na dualmanciu boli stále súčasťou jej šťastia, cítila sa vďaka nim silná.
Kreslo sa jej zdalo dostatočne široké, akoby snáď ovplyvnené nejakým kúzlom, pohodlne sa uvelebila  pri Tomovi, zložila si hlavu na jeho plece, počúvala jeho hlas, keď Ambre rozprával o mágii.
Keď o nej hovoril, akoby skutočne cítil, akoby preňho skutočne bolo dôležité to, že s ňou môže zdieľať svoje vedomosti.
Neprerušovala ho, nekládla mu žiadne otázky, len jej bolo dobre, keď ju objímal, keď mala pri sebe aj ich dcéru a boli spolu.
Cítila ako sa Ambra dotkla jej vlasov, jej drobné prsty, ich pevne zovreli, ona sama mala v pohľade tú silu, pre ktorú nebolo možné ju nemilovať, vďaka ktorej zabúdala na všetko ostatné.
No už  viac sa nebála, to uvoľnenie, ktoré cítila, keď bola s ním, keď sa venoval ich dcére, nič sa tomu nemohlo vyrovnať. Nič nemohlo zabrániť tomu, aby cítila tú lásku, o ktorú sa bola ochotná podeliť,  ktorá v nej stále žila aj v prítomnosti toho, koho netreba menovať.
Ich šťastie bolo súčasťou toho jej, ich život bol jej životom.

***
Ticho.
Obklopovalo všetky čarodejnícke rodiny, od tej poslednej konfrontácie, priam vládlo. No ona si ho užívala, ona nechcela vedieť nič viac. Ani to, kto musel zaplatiť za tie chvíle pohodlnej nečinnosti.