Vtedy som verila (het) dokončené

9. kapitola

Vzala si prívesok z jeho otvorenej dlane. Snažila sa necítiť ani len nepomyslieť na to, čo by pre ňu mohlo znamenať, keby...

„Výborne, tak to má byť..." pochválil ju tlmeným hlasom.

„Pán profesor, ja ak dovolíte, už radšej pôjdem... bolo by lepšie, keby..." v jej hlase zaznievalo prudké rozrušenie a strach.

Prečo nič také nikdy necítila v prítomnosti iného mladého muža? Prečo to bol práve on, kto s ňou vždy dokázal toto urobiť?

A prečo práve dnes on bol ten, kto ju provokoval takým spôsobom, prečo práve teraz prekračoval hranicu, na ktorú si pomaly začínala zvykať.

„Nemusíš sa ma báť, povedzme, že počas toho dnešného večera ti na to nedám žiadny dôvod..."

A ona takmer ani nedýchala, keď mal teraz už obe ruky voľné, neostávala žiadna iná možnosť, len čeliť tej možnosti, ktorá bola práve teraz opäť realitou, len ustúpiť alebo prijať to riziko spojené s tými krátkymi okamihmi šťastia, to riziko, že všetko čím teraz je, bude podrobené jeho vôli.

„Pán profesor, ja nerozumiem... nie je mi jasné, čo..."

„Ale je, rozumieš tomu veľmi dobre a je to presne tak, ako si myslíš..."

On vie na čo myslí?

Nebolo nič desivejšie než veriť tomu, že je to pravda, že on skutočne má tú moc a ten jeho tlak nie je len záležitosťou krátkych okamihov.

No ešte sa jej nedotkol, ešte stále mohla cúvnuť do bezpečia svojho terajšieho života, bez možnosti, že ju opäť zmení, bez zrazení spôsobením ním.

„Nie, nič neviem, vôbec nič neviem..." pokrútila hlavou takmer až zúfalo. Musí to ukončiť, musí odísť, teraz, okamžite...

Radil jej vnútorný hlas, hlboko v nej narastalo to rozrušenie, ktorého sa nedokázala zbaviť.

Chcela to urobiť, ale nedokázala sa pohnúť z miesta.

Jeho objatie, všetko v nej opäť naštartoval až ten pocit, keď ju opäť pevne držal. Opäť mohla dýchať, opäť dokázala urobiť pár krokov tentoraz smerom vzad, pod vplyvom jeho dotyku, až kým sa nedotkla jeho stola.

„Pán profesor, nemôžeme predsa... nie je možné, aby..." opakovala to, čo by jej mal hovoriť on. Spoliehala sa na to, že ju napokon poslúchne, nemala rada hry, ktoré by mohli skončiť jej zničením.

„Môžeme, môžeme urobiť čokoľvek len budeme chcieť..."

„Nie, to teda nemôžeme, ja nechcem, aby..." nedokázala to dokončiť, nedovolil jej to.

Jeho bozky boli potvrdením jeho slov, boli jeho ziskom a jej stratou, vzdala sa im bez odporu, bez náznaku akejkoľvek nevôle, len privrela oči a snažila sa samu presvedčiť, že nie je ovládaná tým pocitom, že tie bozky, nie sú doplnením toho čo chýbalo jej duši, toho chýbajúceho kúsku jej ja, ktoré niekam odišlo bez jeho prítomnosti, ktoré sa vzdalo svojho miesta a zaplnilo prázdnotou.

Objala ho okolo krku, uzavrela ten kruh, vrátila sa tam, kam ju ťahala duša, do toho istého nebezpečenstva, do ktorého už nikdy viac nemienila vkročiť, na pár okamihov, len na ten čas, kým ju bude on držať, nie dlhšie, než bude trvať jeho záujem o ňu. Tak by to malo byť, tak to bolo vždy, ale ona to nemôže, nesmie...

„Tom, prosím, ja... predsa..." reagovala na presunutie jeho pozornosti, na ďalší dôkaz jeho vplyvu, ktorý bol spojený s tým neľútostným pulzovaním, s prebudením, po ktorom túžila, no zároveň sa ho aj bála.