Vtedy som verila (het) dokončené

Epilóg

Videla ich z diaľky, ako temné body, ku ktorým sa len pomaly približovala. Jej rodina, otec, matka, sestra.
Dokázala byť opäť šťastná, keď ich mohla aspoň na krátky čas objať, keď videla ako  sa jej malej sestričke darí dobre.
No nemohla im ukázať Ambru, to Tom nedovolil, čakal  s ňou, ďalej od ich domu, tak aby oni boli v bezpečí pred ním.
„Myrtla, je všetko v poriadku, on správa sa  k tebe dobre...“
„Áno, mama...“
Usmiala sa na ňu. Chcela, aby si pamätala vždy len jej úsmev a nie slzy.
„Ale nepríde sem?“
„Nie, otec... on nemôže... ostal dolu s našou dcérou...“ priznala neochotne, no chcela, aby vedeli o Ambre, aj keď jej bolo jasné, že to ich vzťahom neprospeje. „Sme na objaviteľskej ceste, tak sme sa zastavili aj tu...“
„Takže máme vnučku a ona je... prečo vlastne...“ cítila podráždený tón  v matkinom hlase.
„Nechaj ich, možno nabudúce... hlavne, že prišla...“ zastával sa jej otec, za čo mu bola vďačná, lebo nevedela, akoby si poradila s matkinými výčitkami. „Poď drahá, ukážeme ti, ako sa nám tu teraz býva...“
Skutočne ju povodil po celom dome a spolu so sestrou mala možnosť všetko preskúmať.
Mali tam aj izbu pre ňu, zariadili ju pre prípad, že by niekedy prišla na návštevu... izbu, ktorá bola pripravená aj ...
„Dáš si čaj?“ opýtal sa jej, keď dokončil prehliadku.
„Áno, ocko, ďakujem...“
Myrtla držala za ruku svoju sestru, cítila pevné zovretie jej dlane a priala si, aby si na ňu pamätala, aby po tejto návšteve už nezabudla na to, že jej veľká sestra robí všetko preto, aby bola v poriadku a v bezpečí.
Keď boli na stole šálky a v nich čaj, cítila sa opäť ako doma.
„Ale vzali ste sa...“
„Áno, mami...“
Bolo toho toľko čo im chcela povedať, no aj veľa toho, čo im povedať nemohla. Tak sa s nimi len zhovárala o všetkom aspoň zdanlivo a takisto občas aj o ničom dôležitom.
Povedala im samozrejme aj o svojich skúškach.
„Gratulujem ti, dcérka...“ potešil sa jej otec, keď im ukázala svoje Mloky. Vždy si priala, aby na ňu boli hrdí, že to všetko zvládla a tešili sa z jej úspechu spolu s ňou.
„Výborne, zlatko, tak to má byť...“ pochválila ju aj mama, omnoho miernejším hlasom, než na začiatku, keď sa na ňu hnevala kvôli Tomovi. No zjavne ešte mala veľmi veľa otázok týkajúcich sa neho.
„Ale on je... stále učiteľom na Rokforte alebo aj...“
„Áno, je profesorom Obrany, to je jediná funkcia, na ktorej mu záleží, no má veľký vplyv na to, čo sa deje v našom svete...“  vedela, že ovláda ministerstvo, pomocou svojich prívržencov, ktorí boli dosadení na tie najvyššie posty, že minister mágie poslúcha jeho, že je jedným z jeho obľúbených figúrok a lord Voldemort nedovolí, aby sa niekto vzoprel jeho víziám o tom, akoby mala fungovať čarodejnícka spoločnosť, že je stále tou tieňovou postavou, kdesi na pozadí všetkých dôležitých udalostí, tou legendou, ktorá všetko ovládala z temnoty, využívajúc strach ako zbraň, no zároveň aj svoju vlastnú príťažlivosť, na podporu svojho spôsobu riadenia. Hovoriť o tom, priamo by im však vzalo nádej, preto im nepovedala viac než to, čo vedieť potrebovali.
„Je to v poriadku  Myrtla, že má záujmy tohto druhu...“ otec zrejme ani len nepotreboval vedieť viac.
Jej matka však poznamenala: „Bezpochyby si vo väčšom bezpečí, keď stojíš po jeho boku, ako keby  si patrila k jeho nepriateľom...“ Chápala tie jemné náznaky, ktoré sa občas mihli aj v muklovských správach, zrejme ten záujem o dešifrovanie a kódovanie zdedila práve po nej.
***
Rozlúčili sa. A ona napriek svojim predsavzatiam, že sa  to nesmie stať, plakala.
„Dávajte  si na seba pozor, veľmi vás ľúbim..“ to im povedala, lebo nevedela, kedy presne bude mať možnosť ich opäť vidieť bez toho, aby čelili ohrozeniu.
„Aj ty milá moja, aj ty...“ pošepol jej otec a istý čas to vyzeralo tak, že ju mama ani len nepustí z objatia, no napokon to urobila a ona nebojovala s pocitmi, ktoré su ovládli, keď opúšťala jednu časť svojej rodiny a vrátila sa k tej druhej.
***
Tom sa opieral o jednu z tých bielych lavičiek, Ambra sa hrala pri ňom, keď odchádzala, no keď sa k nim opäť pripojila, čiastočne ovládaná strachom, že ju tam nebudú čakať aj napriek dohode, pocítila úľavu, no zároveň videla aj akési ďalšie osoby, ktoré stáli pri nich. Boli to dve mladé ženy, ktoré sa zrejme nechali oklamať Tomovým vzhľadom.
„Dobrý deň, potrebujete, niečo dámy...“
„Nie...“ hlesla tá mladšia šokovane.
„Len sme chceli pomôcť...“
„Ďakujem vám za váš záujem dámy, no môj manžel... nič nepotrebuje alebo sa snáď mýlim...“ pozrela na Toma.
„Nie, nemýliš sa, skutočne  je to tak...“
Po jeho slovách, sa tie dve stále len ospravedlňovali a čo najskôr pokračovali vo svojej ceste.
Sadla si  k nemu, bezmocná voči jeho skúmavému pohľadu a takmer si priala, aby sa mu isté osoby pre ich vlastnú bezpečnosť vyhýbali.
Sadla si k nemu, bezmocná voči jeho skúmavému pohľadu a takmer si priala, aby už boli čo najskôr preč z toho miesta, no potrebovala čas, aby sa zmierila s tou túžbou po zabíjaní, ktorá...
„Neublíži by si im, však? Keby som prišla o niečo neskôr?“ kládla tú otázku skôr zo zvedavosti, akoby skúšala či k nej bude úprimný alebo...
„Nie, veľmi...“ skonštatoval spokojne. „Stihla si to, tentoraz...“
„To som rada, pôjdeme...“
„Áno, myslím, že by sme mohli...“
Dotkol sa jej ruky, keď vzala do náručia Ambru, keď sa aj Nagini  k nim dostala bližšie. A miesto na ktorom sedeli bolo zrazu prázdne. Opustené, no zároveň poznačené ich mágiou.
Myrtla verila, že to svoje si nájsť dokázala, že bude napriek všetkému šťastná, ak bude môcť patriť do sveta, ktorému rozumie aj ON, kým sa ho bude môcť dotknúť.
Koniec

ešte bude Voldemortov dodatok