Vtedy som verila (het) dokončené

31. kapitola

Bozky.

Ich moc nad ňou prevzala kontrolu.

Nemyslela.

Len ctila, čo skutočne znamená ich opäť poznať.

Len šťastie. Túžbu. Život. Len pokoj. Rozlievajúci sa celým jej telom.

Nádej.

Príťažlivosť toho tepla pulzujúceho v nej.

Opúšťala chlad, stratená v jeho objatí, pohlcovaná dotykmi jeho rúk.

Vzdialená od sveta, blízka, nemu. Snáď práve teraz rozumela všetkému a nepotrebovala nič. Len veriť.

Len cítiť, že ju dokáže opäť prijať, vždy tak ako teraz. Ako tú, ktorá patrí k nemu.

Že jej dovolí, aby bola šťastná. Bez ohľadu na jeho plány. Len cítiť život a nebáť sa jeho hnevu a opovrhnutia.

Aby nebol krutou výčitkou jej srdca, neistotou a večnou skúškou.

Stačilo len zavrieť oči a vidieť jasnejšie než predtým.

To boli pocity, ktoré ju ovládli, keď sa k nej vrátil. Keď ju uznal za svoju a udalosti tých predchádzajúcich dní, boli len spomienkou.

***

Pred pár dňami...

Hovoriť s ním osamote. To bolo riziko, ktoré sa opäť rozhodla podstúpiť. Nechcela to už dlhšie odkladať.

Bola opäť prepustená z nemocničného krídla.

Stabilizovaná.

Čo znamenalo, že spútanie by mohlo prebehnúť, ak by si to skutočne priala. Ak by verila, že je to presne to, čo by chcela urobiť.

Nikde sa nezdržiavala. Nikoho si nevšímala. Sústredila sa len na to, aby čo najskôr prešla tú osudnú cestu.

Matne vnímala len zvuky vychádzajúce zo stien. Len tiché vyhrážky prechádzajúce nimi.

Ona sama hľadala v sebe dostatok síl na to, aby prekonala strach. Z neho. Z otca svojej dcéry. Z toho, ktorého si myslela, že nemôže prestať milovať.

Srdce jej prudko bilo, keď prechádzala opäť tými dobre známymi dverami. Keď vstúpila do toho bytu, z ktorého bola naposledy nemilosrdne vyhodená.

Stál tam.

Elegantný mladý muž.

Nebezpečný príťažlivý.

Sila vyžarujúca z neho, akoby bola jej slabosťou.

A ona cítila, akoby to už ani nebola ona to dievča, ktoré nesie na pleciach ťarchu jeho rozhodnutí.

Keď na ňu hľadel.

Keď si plne uvedomil jej prítomnosť.

„Pane," oslovila Toma, snažila sa nemyslieť na to čoho všetkého by mohol byť schopný. Mala možnosť to vidieť.

„Myslím si, že..." zaváhala znepokojená jeho mlčaním. V jeho pohľade však nebolo nič, čo by svedčilo o tom, že jej prítomnosť považuje za neprijateľnú.

„... by sme sa mali pozhovárať o obrade spútania..." dosiaľ spolu o tom ešte nehovorili. Nebola toho schopná.

„Samozrejme, predpokladám, že si potrebuješ ešte doplniť isté medzery..."

„Áno, ale vlastne..."

Mohol jej ublížiť. Vedela to, no práve teraz sa toho nebála, akoby to všetko nebolo súčasťou tohto rozhovoru s týmto Tomom.