Vtedy som verila (het) dokončené

7. kapitola

Dostala svoju obľúbenú čokoládu.

Spolu s odkazom, ktorý ju potešil a aspoň trochu jej zdvihol náladu, to bolo príčinou toho, prečo sa pri večeri usmievala a nemohla prestať čítať ten vcelku jednoduchý odkaz.

Dojdi pokojne aj nabudúce, mňa mrzí, že som sa ti nevenoval riadne, keď si ma naposledy navštívila, ešte raz prepáč... Príď kedykoľvek.

Hagrid.

To bol darček, ktorý ju skutočne veľmi potešil, natoľko že si ho bez obáv prezerala pri hlavnom stole a nevšímala si nikoho a nič. Nevadilo jej, že Myrtla a Hagrid, správa o ich kamarátstve hneď obletela všetky stoly, to vôbec nebolo podstatné, aj keď tento druh pozornosti neznášala, práve teraz to považovala za cenu, ktorú bola ochotná zaplatiť.

Bolo dôležité len to, že si na ňu spomenul, práve teraz, keď sa nachádzala v takom takmer až citlivom období.

Nepočúvala ani ďalšie dohady týkajúce sa tých slávnych pozvánok, pretože podobne ako všetci ostatní, ktorí ich dostali si aj ona všimla, že na nich nie je niečo v poriadku.

Chýbalo miesto stretnutia, čo niektorí z nich zjavne považovali za chybu, no ona tušila, že to bude omnoho zložitejšie, lebo to vskutku nevyzeralo tak, akoby to niekto len náhodne vynechal, mala z toho taký ten pocit, ako keď sa jej dostal do rúk nejaký hlavolam s chýbajúcou indíciou. No nikto im to zatiaľ nevysvetlil a ona potom ani nepátrala, ďalej pokračovala vo svojich vlastných hlavolamoch a pozvánku od profesora Riddla nateraz vôbec nepovažovala za takú dôležitú ako jej spolužiaci, ktorí okolo toho narobili nesmierne veľa rečí, nepočúvala ich, chodila okolo nich akoby snáď ani len neexistovali, za čo si občas vyslúžila pár nepríjemných poznámok, no nič z toho ju nebolelo ani netrápilo, zatlačila to kamsi dozadu do siene nedôležitých a potlačených vecí.

Všetky tie záležitosti boli práve teraz nahradené úprimnou radosťou a skutočným úsmevom, ktorý spôsobil, že svet bol omnoho krajší a všetko bolo príjemnejšie.

Mala kamaráta, ktorý na ňu myslel, takmer zabúdala aj na to, že čoskoro príde ďalší týždeň a už sa budú normálne učiť. Už to nebude len také chodenie na úvodné hodiny ako počas toho prvého. Dni sa budú míňať a čoskoro toho bude skutočne viac než dosť. Poznala ten dobre známy tlak, no tento rok pribudla aj tá zdrvujúca istota, že Rokfort bude musieť opustiť, že jej to jej posledný rok na škole, ktorú mala rada aj napriek tomu, že nezapadla medzi študentov, vedela, že jej budú chýbať isté veci, ktoré prežila len tu a mali pre ňu nepochybne veľmi veľký význam.

Práve teraz však bolo predčasné na to myslieť, ešte len začínali, ešte v podstate nebolo nič ukončené, práve naopak, tušila, že toho ešte zažije viac než dosť, kým sa za ňou tie dvere napokon zatvoria s celou tou definitívnosťou.

„Myrtla..." náhle niekto vyslovil jej meno, čo ju vytrhlo z jej myšlienok a úvah, takmer akoby niekto prerušil tú drobnú niť všetkého ostatného, čo jej práve teraz prebiehalo v hlave.

„Áno..." hlesla prekvapene.

Bola to Meredith, jedna z jej spolužiačok, ktorá práve teraz sedela najbližšie pri nej. Nikdy s ňou nemala žiadne problémy ani sa spolu poriadne nezhovárali, nepatrila síce do starej Oliviinej partie, bola vcelku slušná, no aj ona sa zväčša zdržiavala bližšieho kontaktu s ňou. Podvedome však očakávala útok, pocítila to nepríjemné napätie, ktoré akoby oslabilo tú nezadržateľnú vlnu radosti.

„Potrebuješ niečo..."

Ticho.

„Nič ja len, chcela by som vedieť, aké to bolo... mať trest s profesorom Riddlom..." naklonila sa k nej takmer až dôverne. Chodila na Obranu, možno toho chcela hneď zistiť čo najviac lebo si myslela, že práve ona by o tom mohla niečo vedieť.