Vtedy som verila (het) dokončené

19. kapitola

Vo Veľkej sieni sa takmer nič nezmenilo.

Stále tu bol ten istý začarovaný strop, tie isté fakultné stoly, dokonca aj vianočná výzdoba, spojená s tou neodmysliteľnou vôňou ihličia.

Práve teraz dokonca na pozadí opäť snežilo. Obloha bola mierne zatiahnutá a ona oblečená tak, ako zvyčajne, zamierila k tomu svojmu stolu.

Niežeby myslela na jedlo, to si mohla nechať aj priniesť, no chcela vyjsť von, chcela zistiť, ako to teraz na škole vyzerá a koľko je pravdy na tom, čo povedal Tom. A to, že sa prebudila bez neho bolo pre ňu o to silnejším impulzom.

No aj tak sa cítila malá a takmer až nepatrná pod váhou pohľadov, pod vplyvom toho tichá, ktoré nastalo hneď ako vošla, akoby niekto v tej miestnosti odstránil zvuk.

Rozpačito zdvihla ruku smerom k tvári. Snažila sa dívať pred seba, v žiadnom prípade sa tam nezamotať, opakovala si, že sa musí skrátka dostať k svojmu zvyčajnému miestu, stoj čo stoj tam musí dôjsť, no zdalo sa jej, akoby kráčala na mieste, akoby nezáležalo na tom, ako ďaleko sa dostala.

A trvalo nekonečne dlho, kým si zvykla na ten ťažký vzduch, na váhu tých pohľadov, ktoré takpovediac patrili tej novej osobnosti, ktorou práve teraz bola, no zároveň netúžila byť.

Sedelo tam pár ľudí, keďže stále ešte časť Rokfortu bola doma na prázdninách, a tí ktorí ostali boli tiež značne preriedení. No bolo ťažké posúdiť, kto presne chýba a kto nie, vskutku sa vôbec nezaujímala o to, kto ostane na prázdniny a kto nie, no ostávalo pomerne dosť Slizolinčanov a teraz už pochopila prečo.

A samozrejme profesori, sedeli tam, za svojím stolom, keď odvrátila zrak od toho svojho a prešla po ňom pohľadom, jednu stratu predsa len zaznamenala, riaditeľovo miesto bolo obsadené akýmsi nízkym mužom, pôsobiacim ako nejaký muklovský úradník, akýsi Quirrell, nový riaditeľ Rokfortu, aspoň to stihla ešte zachytiť z rečí ostatných. No nikdy predtým ho nevidela, až teraz, nevyzeral spokojne, len akosi smutne až takmer melancholicky.

Tom tú funkciu neprevzal, vlastne sa dalo povedať, že stále sedel na svojom starom mieste.

Na chvíľu sa ho dotkla pohľadom a aj on sa na ňu pozrel, vôbec po prvý raz sa na ňu díval absolútne otvorene.

No to už stála pred svojím miestom, klesla naňho do istej miery, akoby vedená niečím mimo nej samej.

„Ahoj..." počula ako ju spolužiaci okamžite pozdravili.

Ich mená kdesi v jej mysli zanikali, akoby sa nemala čoho chytiť, akoby medzi nimi nenachádzala ani jedinú blízku tvár, akoby neverila, že vôbec niekto z nich by sa k nej mohol ozvať.

„Ahojte..." šepla, takmer až nehlučne. Jej hlas ešte stále znel zvláštne, ešte stále sa takmer obávala jeho zvuku.

Oliviina stará partia sa na ňu ani nepozrela a aj tí ostatní len rýchlo odvrátili zrak, napätí, akoby sa snáď obávali, že by ich mohla prekliať, niežeby sa jej niečo také vôbec podarilo, vždy, keď sa dotkla prútika, ruky sa jej hrozne roztriasli, už sa jej to raz stalo v treťom ročníku, keď bol tlak zo strany Olivie príliš silný, keďže ešte stále v nej žila tá Myrtla, ktorá dúfala, že bude vo svojej fakulte šťastná.

Povedali, že je to zo stresu, no ona tomu vtedy neverila, nemohla tomu veriť, lebo aj ostatní prežívali stres a nič také sa im nestalo, práve teraz však bolo všetko v nej a mimo nej zmätené a zastrené, akousi prázdnotou.

„Hagrid, čo sa s ním stalo..." počula svoj hlas, ako sa to spýtal, priveľmi prísne, priveľmi vzdialene od nej samotnej.

„Hovorí sa, že sa mu podarilo ujsť do hôr, že prešiel lesom, hovorí sa, že so sebou vzal aj riaditeľa, teda to čo z neho ostalo..." odpovedala jej Rebecca, pehavé dievča z jej ročníka, jedna z tých, ktoré s ňou predtým neprehovorili ani slovo, no práve teraz bola zrejme ostatnými zvolená za osobu, ktorá sa odváži s ňou hovoriť.