Vtedy som verila (het) dokončené

39. kapitola

Obliekala si rokfortskú uniformu. Prevládal v nej ten dobre známy pocit nervozity a niekde tam bolo vždy aj tá Myrtla, ktorá hľadala spôsob ako bojovať so svojimi slzami. Ktorá sa bála, že bude počuť ten istý smiech, ktorý v jej duši živil temnotu a , keď padla pred ním na kolená, no nedôverovala mu natoľko, aby okamžite prijala jeho ruku.

Bystrohlav bol jej fakultou, vždy bola potešená tou možnosťou, že si môže obliecť jeho farby, vždy dúfala, že raz všetci rozlúštia tú hádanku, ktorá patrila k nej, že pochopia čo potrebuje, aby bola ich spolužiačkou. To už nebolo možné dobehnúť, no stále mohli niečo získať , niečo pre ňu aj ich všetkých nesmierne dôležité.

Bol to deň jej záverečných skúšok, prišiel čas keď mala možnosť uzavrieť siedmy ročník, čo bol pre ňu takmer až slávnostný okamih. Snažila sa nemyslieť na nič zlé, snažila sa dýchať a bojovať. Zvládne to, musí. Chce predsa nastúpiť na vyššie kurzy, dokáže to, dnes sa všetko uzavrie a ona sa rozlúči s hradom.

Posledné mesiace boli pokojné, neriešila odpor voči nej, nechala Toma, aby sa o to postaral spôsobom jemu vlastným, ktorý zrejme prinášal ovocie, aspoň tentoraz sa cítila dobre a bola v bezpečí. Nottova vzdialená sesternica, ktorá zmizla potom ako sa odvážila s ním hovoriť o nej, zrejme bola pre tých ostatných dostatočnou hrozbou, aj keď oficiálne sa Tomovi nič je nedokázalo, ani nebol z ničoho oficiálne obvinený, čo Myrtlu inšpirovalo i tomu, aby si aj ona dávala pozor to, s čím ho bude konfrontovať. Vedela, že sa mýlila, že nemá žiadnu zábranu, dokázal by ju zabiť, keby to bolo v jeho záujme, no on sa rozhodol inak, čo dokázala vzhľadom na jeho povahu považovať za jedno z tých dobrých znamení.

Zrkadlo ju stále okrikovalo, že jej niečo chýba, ona skôr myslela naňho, na to, že ho opäť bude môcť považovať za svojho profesora, čo bolo pre ňu jednou z tých lákavých predstáv. To jej aspoň čiastočne pomohlo nemyslieť na to, na čo všetko si práve teraz nespomína. Napíše, čo bude vedieť, nič viac a nič menej. A prax, nuž tam sa ukáže, čo všetko ju Tom stihol naučiť. Priala si však aspoň neurobiť mu hanbu, ak už nič iné, tak na to sa plánovala sústrediť.

Dokončila obliekanie za stáleho reptania zo strany zrkadla, vošla do detskej izby a vzala na ruky svoju Ambru. Bola už dosť ťažká a rástla tak rýchlo, už začínala cítiť ten rozdiel medzi Ambrou, ktorú mala po prvý raz v náručí a tým dievčatkom, ktoré už malo za sebou svoj prvý rok.

„Mama..."

Povedala to, jedno z tých slov v parselčine, ktoré už dokázala použiť, obe svoje rodné reči začínala pomaly kombinovať .

„A otec..."

„Bude na náš čakať na Rokforte a tvoja mama bude robiť skúšky.... tvoja mama to dnes zvládne Ambra a ty prvý raz spoznáš rokfort..." pobozkala ju na líce, cítila pritom jeho jemnosť a pohľad dieťaťa v nej samej prebudil úsmev.

„Hokwort ten?" zopakovala Ambra neobratne. „Bude páčiť?" ešte dosiaľ nemala možnosť zo navštíviť, bolo to vôbec po prvý raz, čo jej ho mohla ukázať.

„Áno, rokfort je úžasné miesto, každý si v ňom nájde to svoje, no nie vždy to čo čaká... niekedy aj... skúšky, na ktoré nemusí byť vždy pripravený, ale ja som, teraz už áno..." ona sama najlepšie vedela, čo to znamená byť im vystavená. A snažila sa v sebe nájsť tú silu, prijať všetko čo súviselo s tým, že nemusí minulosti čeliť sama. Priala si, aby pre Ambru bol Rokfort miestom, kde nájde svoj druhý domov.

„Otec aj Nagini... bude?"

„Áno, obaja..."

„Ambra teší... bude lepšie jak tangram?"