Vtedy som verila (het) dokončené

24. kapitola

Prebudila sa s tvárou pritlačenou na niečom ostrom.

Uvedomila si, že leží na kameňoch, ktoré pokrývajú arénu, sneh bol z nej odprataný, no kamene, ktoré tu mali sťažiť študentom pohyb ju nepríjemne tlačili.

Nevedela ako sa tam dostala, vedela len to, že by si vedela predstaviť tisíc iných miest, kde by sa ocitla radšej.

Cítila chlad, na svojom tele, na svojej školskej uniforme a snažila sa nemyslieť na bodavú bolesť, kdesi na temene hlavy.

S námahou vstala, jej ruka smerovala do habitu, chcela nájsť svoj prútik, potrebovala ho, no nebol tam.

Dívala sa na svoje ruky, na svoj prsteň, ktorý zotrvával na jej prste, takmer až tvrdohlavo.

Už viac zrejme nešlo oňho ani o žiadne obyčajné utláčanie, ktoré dôverne poznala už predtým. A spomínala, pokúšala sa spomenúť si na to, ako sa tam dostala. Jediné čo si však dokázala vybaviť bolo to ako nahnevaná odchádzala zo Života a zvykov muklov, to bolo to posledné na čo si spomínala, a všetko ostatné bolo preč, v najbližších týždňoch sa nič nestalo, nič také čo by nasvedčovalo tomu, že Oggovo varovanie skutočne bolo pravdivé, niekto na ňu zaútočil, niekto ju priviedol sem a bola presvedčená o tom, že tá osoba nemyslí na jej dobro. A ona si dovolila na to len tak ľahko zabudnúť, opäť si dovolila byť aspoň chvíľu šťastná, lebo verila, že jej dajú pokoj, že to urobia len preto, lebo on ich o to požiada, ale čo ak klamal, čo ak ich vôbec nepožiadal, aby... Pokojne niečo také mohol urobiť, nebolo by to prvý raz, čo by čelila prudkej zmene jeho nálad.

Urobila pár váhavých krokov, nohy ju neposlúchali, boli ako zdrevenené, chvíľu si myslela, že jej skutočne niečo urobili, niečo čo by jej mohlo vážne ublížiť, no bola to len jedna z verzií tej nepríjemnej zväzujúcej kliatby.

Pocítila strach, keď začula ten prvý pohyb, bála sa, že by to mohol byť had, že by možno on mohol zmeniť názor, ak ju tu teraz zabije, nikto sa nikdy nedozvie, čo sa s ňou stalo.

Ak to urobí, tak jej dcéra... ich dcéra, to bolo horšie, než tá prvá možnosť, s ktorou by sa možno aj dokázala vyrovnať.

Nemala sa kam schovať, snažila sa ujsť, no nemohla bežať, keď sa o to pokúsila takmer spadla.

Svetlo prútikov pocítila na svojej tvári.

Boli to Slizolinčania.

Čo však nebolo o nič lepšie ako keby to bol on sám.

„Čo chcete..." hlesla rozrušene a snažila sa prekonať strach, nemyslieť na to, že je tu s nimi sama.

So študentmi s vyššieho ročníka, pre ktorých by za normálnych okolností bola len vzduch.

„Pozhovárať sa o tom, ako sa humusáckej špine ako si ty podarilo dostať sa až tak ďaleko..."

Tie slová boli ako úder, cítila ich dosah, videla ako na ňu mierili prútikmi a strach v nej narastal do takmer nepredstaviteľných rozmerov, keď ju obkľúčili, keď okolo nej vytvorili kruh.

„Nechajte ma na pokoji, dovoľte mi odísť..." zúfalstvo, ktoré sa vkradlo do jej hlasu, nedokázala ovládnuť.

„Odísť, tak ty chceš odísť..." zatiahol Avery posmešne a jeho prútik sa už takmer dotýkal jej hlavy.

„Obávam sa, že to nebude možné... nie skôr, než..."

„Prosím, nechajte ma na pokoji, ja za nič nemôžem nič som neurobila..."