Vtedy som verila (het) dokončené

42. kapitola

„Miesto kam sa chodí plakať..." hlesla mierne rozrušene, keď pochopila, čo jej má Tom v úmysle ukázať.

„A zároveň aj..." pokračovala, keď si uvedomila, čo má v úmysle a akým spôsobom jej chce prejaviť dôveru.

„Vstup do tajomnej komnaty..." potvrdil jej Tom.

Nevedela čo si má myslieť o... Tam vnútri bol predsa aj...

„Prišiel čas, aby si spoznala aj túto stránku Slizolinových potomkov, bolo to postavené pre našu líniu..."

Čiastočne pohltená zvedavosťou, čiastočne znepokojená možnosťou, že aj Ambra získa toto právo.

A aj ona stála na tom mieste. A začínala vskutku veriť tomu, že by aj ona mohla zistiť, čo to znamená, podľa možnosti bezbolestne.

„Urobíme to spolu, láska moja... ak budeš súhlasiť..." navrhol jej tlmeným hlasom.

„Dobre..." hlesla nepochybne rozrušene, to oslovenie bolo ako... vôbec po prvý raz použil ten druh príjemnej manipulácie. Bez toho, aby to cítil, bez toho, aby rozumel čo to dokáže urobiť s ňou.

Dovolila mu, aby ju chytil za ruku, aby jej ukázal čo znamená užívať si jeho priazeň, tento druh manipulácie považovala za príjemný a nebránila sa mu.

„Otvor sa!" vyslovil ten príkaz haďou rečou a ona mohla sledovať ako sa dal do pohybu ten dômyselný otvárací mechanizmus, ako sa pred jej očami pomaly otváral vstup do bájnej tajomnej komnaty, pred ňou bola tá najdesivejšia záhada spojená s Rokfortom. Zdroj zlých snov mnohých tunajších študentov. Dívala sa tam, do toho temného otvoru, vedúceho do neznáma, možno bližšie k tomu, čo znamenalo bezvýhradne sa odovzdať do jeho rúk.

Zalapala po duchy, keď cítila ako sa posunul bližšie k okraju, ich ruky stále spojené, boli zrazu napnuté.

„Bude nutné skočiť, no nie je to vôbec nepríjemné ani nebezpečné, sama uvidíš..."

Zaváhanie na seba nenechalo dlho čakať. Jej telo, akoby malo v úmysle cúvnuť, keď si myseľ uvedomila, čo na ňu čaká.

„Bazilisk, on ma nenávidí, čo urobí, keď..."

„Nie je schopný skutočnej nenávisti, bol stvorený aby slúžil potomkom Slizolinu, aby chránil našu líniu za každých okolností. Neurobí nič, čo by ti ublížilo... a ja sa postarám, aby si sa nemusela báť ani jeho očí..." vrátil sa k nej, dotkol sa jej čela, šepkal slová zaklínadla, ktoré sa šírilo po jej tvári, v okolí očí, cítila to aj cez svoje okuliare, takmer ani nedýchala, keď sa kúzlo uzavrelo a ona cítila jeho vplyv, akoby si nasadila druhé, no zároveň omnoho ľahšie okuliare.

„Takto si budeš môcť všetko obzrieť bez obmedzenia... to zaklínadlo je viazane na sľuby krvi, už len to, že funguje je potvrdením, že máš nárok spoznať tajomstvo Slizolinovej komnaty."

Priala si mu dôverovať, dovoliť, aby jej ukázal tú druhú stránku seba samého, strach bol však silnejší, on víťazil. No nedokázala ani len pustiť jeho ruku, keď to zaklínadlo použil aj na seba.

„Ničoho sa neobávaj, budem po celý čas s tebou..."

„Tak ja to skúsim, teda..." povedala tichým stále ešte mierne sa chvejúcim hlasom.

„Pokúsim sa ti veriť..."

Spolu s ním pristúpila k okraju, skočili naraz.

Necítila silu toho dopadu, ani presne neregistrovala, kedy sa jej nohy dotkli zeme. Pocítila chlad, zmes starých vôní a dotyk svetla, tak náhlej až sa strhla.