Vtedy som verila (het) dokončené

41. kapitola

Spomínala si na to, ako zdesene hľadela na bodový stav a dúfala, že nikto nepríde na to, že ten dvadsaťbodový sklz spôsobil jej nočný výlet. Tom ju neušetril a zrejme to ani len nemal v úmysle. Správal sa k nej rovnako ako k ostatným študentom. Na čo myslela aj v súvislosti s blížiacou sa skúškou.
A snažila sa na to nemyslieť, keď prišiel ten čas, aby vstúpila do triedy a napísala teoretickú časť. Nebolo to ani zďaleka to najhoršie, čo ju čakalo.  Skúška zo Života a zvykov muklov, bola pravou skúškou jej trpezlivosti, keďže vedela, že bude musieť do testu napísať veľa nepravdivých vecí, ktoré boli študenti nútení počúvať. No bola to podmienka na absolvovanie Rokfortu a ona sa jej musela podriadiť.
Predpokladala, že Tom bude robiť dozor, no namiesto neho na ňu žmurkol Gellert Grindelwald.
Cítila na sebe pohľad tých jeho modrých očí. Tých istých očí, ktoré tak rýchlo akceptovali smrť milovanej osoby. Teraz sa o tom hovorilo často, že on a Dumbledore boli viac než priatelia a profesor to nepoprel. Hovoril o tom tak pokojne, až to mnohých vydesilo.
No nestalo sa nič mimoriadne, len im rozdal pergameny pomocou prútika a spolu s nimi aj príslušné otázky.
„Môžete začať, prajem vám veľa šťastia pri teoretickej časti... A neodporúčam podvádzanie... boli vykonané príslušné opatrenia...“ pripomenul im, no napriek tomu jeden zo študentov musel opustiť triedu so somárskymi ušami na hlave.
A bolo viac než jasné, že túto skúšku zrejme ani nebude môcť zložiť, keďže nepatril k tým prominentným rodinám, ktorým sa všetko odpúšťalo.
Zvyšok skúšky sa zaobišiel bez incidentov, Myrtla písala, koľko jej sily stačili. Vskutku zo seba vydala všetko, čo len bolo možné urobiť preto, aby teoretickú časť zložila, no aj tak so sebou nebola spokojná, stále sa jej zdalo, akoby tomu niečo chýbalo...
„Zložiť brká!“ prikázal napokon Gridenwald.
Urobila to, odsunula pergamen aj s otázkami a sledovala, ako všetko elegantne letí na hlavný stôl.
„Praktickú skúšku bude mať na starosti lord Slizolin, on vám vysvetlí všetko, čo budete potrebovať...“ oznámil im. „Ja však mám to potešenie určiť vašich partnerov pre túto skúšku, samozrejme...“ povedal a vskutku ich rozdelil do dvojíc podľa svojho uváženia.
***

Pohľad na arénu nepatril k tým najpríjemnejším, no snažila sa nedávať najavo žiadne pocity, ktoré by jemu samému mohli naznačiť, že má strach. Navonok bola pokojná a vyrovnaná, žiadne chvenie, žiadne slzy.
Snažila sa udržať ten dojem, keď k nim prehovoril lord Voldemort.
„Vítam vás na praktickej časti skúšky z Čiernej mágie, ktorá preverí všetky vaše vedomosti z tohto odboru... Budete vstupovať do arény postupne, čakajú na vás prekážky, s ktorými sa pokojne môžete stretnúť kedykoľvek vo svete, do ktorého vstúpite po vašom absolvovaní Rokfortu... Predpokladám, že môj kolega vám už všetko ostatné objasnil, no predsa, ak by ste mali ešte nejaké otázky som vám k dispozícii...“
Jeho pohľad mal na ňu obvyklý účinok.
Nedovolila mu dotknúť sa toho, čo sa odohrávalo v jej vnútri a jemu jej nesúhlas stačil na to, aby to rešpektoval. Ponárala sa hlbšie do toho ticha, ktoré ich všetkých obklopovalo.
„Tak začnite!“ jeho hlas ju opäť prebudil, pripomenul jej všetko, čo na ňu čakalo.
Dvojice pomaly postupovali do arény, postupne sa rad predsúval až k nim, nevideli ako dopadli tí, čo vychádzali, lebo tak urobili na druhej strane arény.
***
„Deväť a pol, celkom slušný výsledok lady Slizolinová...“ poznamenal Grindelwald, keď si prezeral jej hodnotenie. Pridal sa k nim, zrejme prišiel až na konci, lebo Tom mu podal jej výsledky, zrejme preto, aby aspoň tie priebežné neoznamoval sám a nedošlo k žiadnemu konfliktu záujmov.
Prikývla, rozstrapatená a unavená ako nikdy predtým.
„Ďakujem...“ zamumlala obozretne.
„Myslíte si, že to bude stačiť...“
To, čo prežila v tých posledných minútach bolo pre ňu tou najväčšou skúškou odvahy. Kovová maska, ktorú mala na kolenách to dokazovala. Získať ju stálo Myrtlu veľa úsilia.
Telo mala ťažké, nepriala si nič iné len padnúť do postele a na nič viac nemyslieť.
„Uvidíme...“ ešte sa snažil ju trochu napínať, nemala mu to za zlé, no bola by radšej keby túto skúšku nemusela v žiadnom prípade opakovať.
Spomienky na to, čo sa odohralo v aréne, sa snažila uzamknúť hlboko v sebe. A dúfala, že sa nebude dlho hnevať, nie naňho, nie na seba, za to, že prejavila to, čo v nej bolo najhoršie.
A tá druhá, ona bola... keď na ňu zaútočili...
„Bude v poriadku?“
Grindelwald neodpovedal. Zrejme ho to ani len trochu nezaujímalo.
„Rozumiem...“ hlesla nespokojne a odovzdala mu masku. „Tak dovidenia, pán profesor...“
„Dovidenia, lady Slizolinová...“ rozlúčil sa s ňou. „A nezabudnite si nechať ošetriť to plece...“
Keďže už nebolo potrebné zotrvávať v blízkosti arény, pomaly a zo zvesenou hlavou zamierila späť do školy.
Zďaleka sa vyhýbala napätému šepkaniu zo strany siedmakov, dívali sa na ňu, akoby bola... temná čarodejnica alebo niečo podobné, čo by ju za iných okolností rozosmialo no nie teraz, keď skutočne niekto prišiel k úrazu jej vinou, technicky to bolo tak a ona sa  stým ešte len vyrovnávala.
Zamierila rovno do nemocničného krídla. Chcela vojsť dovnútra, no nebolo jej to umožnené, dvere boli zablokované kúzlom, čo znamenalo, že školská sestra si nepraje byť rušená.
„Myrtla...“
Počula, ako sa k nej Tom pridal, jeho hlas práve teraz túžila počuť, bolo to to jediné, čo ju dokázalo odviesť od myšlienok na...
„Tom, prosím ťa, môžeš zistiť ako sa má... ja som jej nechcela ublížiť ... nechcela som...“ stále bola v šoku. Postupne si začínala uvedomovať, čo vlastne urobila... ako vlastne...A čiastočne aj váhala, či by mala vôbec vstúpiť dovnútra aj po otvorení zábrany.
Zabudla aj na to, že nie je dovolené ho tak nazývať, schúlila sa bližšie k jednej zo stien, akoby očakávala trest.
„Uvidím, čo sa dá robiť...“ vyhlásil Tom pomerne prívetivo. „No bol by som rád, keby si nezabúdala na to, že moje meno...“
Prikývla, bez toho, aby si vôbec vypočula koniec.
„No aj ja budem musieť počkať, kým sa zábrana uvoľní... také sú pravidlá...“ pripomenul jej.
Opäť len meravo prikývla.
Práve teraz bol len jej profesorom, práve teraz si nemohol dovoliť urobiť nič viac. Stála tam, akoby zabúdala na to kam patrí, akoby nemohla myslieť na nič iné len na jej pohľad, tesne predtým než...
Stáli tam tak dlho, až takmer zabudla na to, že existuje aj svet vonku. Potom zábrana povolila a Tom vošiel dovnútra.
Stála tam ďalej, akoby čakala na popravu. Tisla si ruky k telu, neschopná ničoho si priala, aby tie spomienky boli preč... aby boli rýchlo vymazané.
„Ethel bude v poriadku... musí byť...“ vybavila si jej meno, ako niečo, čo k nej patrilo.
***
Temný les.
Tak vyzerala aréna, keď vošla dovnútra, takmer ako kópia zakázaného lesa aj niečo viac, niečo čo znamenalo, že sa bude musieť postaviť svojmu strachu.
Ethel bola blízko nej, no jej prítomnosť takmer ani nevnímala.  V tej tme bola len tieňom.
„Vašou úlohou je prejsť až na koniec, nenechať sa zastaviť a vziať masku... „za
Nepriala si nič iné len to, aby to skončilo, len to, aby... nemusela kráčať ďalej.
„Lumos!“ zaznel jej hlas, prútik sa rozsvietil a cítila, že to urobila aj jej spoločníčka.
Neostávalo im nič iné len vykročiť cestou, ktorá im bude určená a dúfať.
„Poď dovnútra...“
Mykla sa, keď sa Tom vrátil opäť k nej a dosť neochotne ho nasledovala.
Ethel ležala na posteli, bola pri vedomí a vyzerala omnoho lepšie ako pred nejakým časom.
Možno to stihla včas a inferiovia jej neublížili tak veľmi, ako si pôvodne myslela. Možno ani tak nezáležalo na dom, že ju inštinktívne medzi nich odsotila, aby nezískala masku, nemohla zniesť tú predstavu, že ona ich bude ovládať. Bol to zradný impulz, ktorému nemohla odolať.
Ethel však vyzerala dobre, nedotknuto, to jej muselo stačiť, že na prvý pohľad to ani len nevyzeralo tak, akoby sa jej skutočne niečo stalo.
„Ja... mrzí ma, že som...“ začala, no nemala možnosť to dokončiť.
„Nič sa nestalo, lady Slizolinová, nemusíte sa mi ospravedlňovať, dobre sa tu o mňa starajú, už sa cítim omnoho lepšie, ďakujem vám, že ste si o mňa robili starosti...“ usmiala sa, no inak, než sa usmievajú tie šťastné osoby, ktoré odpúšťajú zo srdca, jej odpustenie sprevádzal strach.
***
Prebudila sa uprostred noci, z jedného z tých zmätených snov, ktorý mohla považovať za nočnú moru.
Potom už nemohla spať a ani sa len učiť, aj keď si pôvodne chcela prejsť poznámky z Mukliny a s elixírov, vôbec na to nemala silu.
To, čo sa dosiaľ naučila jej zrejme bude musieť stačiť, no to nebolo dôležité, ani skúšky ani všetko ostatné, hnevala sa na samú seba, že cítiť takú hroznú úzkosť, že nemôže prekonať...
„Prečo si jej zabránila získať masku?“ opýtal sa jej Tom, akoby snáď opäť čítal jej myšlienky, akoby vedel, s čím bojuje. A možno to bolo aj tak, nechránila si ich, teraz to nedokázala.
Jej pocity boli silnejšie, ponárala sa hlbšie do úzkosti, ktorú nemohla zmazať ani pokojný spánok jej dcéry.
„Chcela som získať viac bodov... dosť som ich stratila pritom prízraku...“ takmer spanikárila, keď sa zmenil na Toma, ktorý ju ... predpokladala, že ju chcel zabiť kvôli jej pôvodu alebo možno horšie, že ju chcel kvôli tomu zavrhnúť. Nezistila to, lebo Ethel sa práve vtedy viac priblížila, a tak zameral svoju pozornosť na ňu.
„Skutočne len to?“
Zhlboka  sa nadýchla a vrátila sa späť. K tej spomienke, k svojmu vlastnému ja.
„Vlastne nie... bála som sa, že keď ona ovládne inferiov, že ma tam nechá... že pôjde ďalej a ja ostanem s nimi...“  to bola jedna z tých nepríjemných právd, zrejme to všetko, čo sa stalo na nej zanechalo stopu, zrejme nemohla dôverovať študentom z Rokfortu, potom ako nezapadla ani do vlastnej fakulty, v nej ešte ostal ten pocit ohrozenia.
„To by som nedovolil, keby si tam ostala... a mala by  si problémy, prerušil by som tvoju časť skúšky a pomohol by som ti dostať sa von, aj keby ťa tam nechala... nemusíš sa báť toho, že by si musela čeliť svojmu strachu sama... A zdá sa, že aj čo sa týka prízraku bude nutné, aby som sa s tebou podelil o všetko čo obnáša byť súčasťou Slizolinovej línie...“
Nevedela čo to znamená ani či pre ňu bude dobré, ak to v najbližšej dobe zistí, jeho ukážková milota však, bola zrejme súčasťou podpory, ktorú potrebovala ako osoba, pristupujúca k dôležitým skúškam a jej zlyhanie by bolo aj súčasťou zlyhania Slizolinovej línie, predpokladala, že to je jediný dôvod, prečo chce, aby cítila jeho podporu, že vie čo by to znamenalo, keby práve teraz nebol jej oporou. No možno tu bola čo i len malá nádej, že to všetko čo jej doteraz povedal sa zakladalo na pravde, že nemá žiadne plány, ktoré by mohli spôsobiť všetky tie veci, ktorých sa tak veľmi bála a zrejme ich ešte neprekonala, ako mala možnosť zistiť.